Sviatok všetkých svätých

Mama so synčekom sa na prechádzke zastavili v kostole. Slnečné lúče presvitajúce cez mozaiky umiestnené vo svätyni, dávali postavám svätých, ktoré znázorňovali, svetlo, žiaru a život.

Synček sa spýtal: „Mama, kto sú títo?“  „To sú svätí.“ vysvetľuje mama synovi. Teraz už viem, kto sú svätí - Svätí sú ľudia, cez ktorých žiari svetlo! - povedal chlapec.V tejto jeho odpovedi odznela výstižná, presná charakteristika svätých, a svätosti.

Snažme  sa aj my  žiť tak, aby raz toto o nás mohli povedať iní. Skúsme prinášať svetlo druhým a žiariť pre Božiu Lásku.

        Spomienka na všetkých verných zosnulých (Dušičky)

Nastal čas, keď viac ako inokedy myslím v modlitbách na mojich drahých zosnulých a prosím za ich duše. Vždy, keď strácam milovanú osobu,  som na zádušnej svätej omši a pohrebe, stojím nad hrobom či pri cintorínskom kríži, uvedomujem si vlastnú zraniteľnosť. Vtedy si v mysli preberám, ako konám vo svojom živote. Čo by som mohol urobiť lepšie, a v čom by som sa mal úplne zmeniť. Uvedomujem si, že mám ešte čas. Ale koľko? Možno rok, mesiac, týždeň či deň a možno už iba hodinu. Mám čas, ktorý mi dáva vzkriesený a oslávený Pán, aby som sa stihol pripraviť, aby som mu - keď príde moja jeseň – mohol odovzdať zdravú a  hojnú úrodu, dobré skutky, ktoré majú hodnotu pre večnosť.

Prejde určité obdobie a znova nadíde jeseň a s ňou dušičkový čas. Možno niekto iný zastane pri mojom hrobe. Pomodlí sa a zamyslí nad svojím životom.

               Myšlienky na november

Predovšetkým mesiac november so sviatkom Všetkých svätých, a s dňom Dušičiek nasmeruje nielen naše myšlienky, ale aj naše kroky na cintorín. Pričom snáď musíme konštatovať, že počet našich priateľov a známych na tej druhej strane života sa behom roka zväčšil. Táto konfrontácia smrti nás núti rozmýšľať o smrti, a to nielen o smrti iných, ale aj o vlastnej. Keď však myslíme na smrť, mali by sme myslieť aj na život. Život a smrť patria totiž nerozlučne spolu, ako obe strany medaily. A hoci to znie paradoxne, ale len tvár v tvári smrti získava život zmysel a na druhej strany získava smrť života hodnotu. Keby sa však nemali život a smrť iba obmedziť na rovinu biologickú, treba myslieť pri rozmýšľaní o živote a smrti aj na Boha. Bez toho tretieho zostali by život a smrť biologickým procesom a človeku by malo stačiť tvrdenie: Rastliny musia uhynúť, zvieratá majú svoj koniec, aj my ľudia raz zomrieme. Keď sa rovná naše zomieranie, naša smrť smrti rastlín a zvierat, aký ďalší zmysel okrem biologického by potom ešte mal náš život? – pýtame sa. Naozaj, človek sa narodí, rastie, učí sa, pracuje vo svojom povolaní, zakladá si rodinu, vychováva deti, ide do penzie a čaká... Na čo? Na smrť? Podobne ako na jeseň čaká list na strome na odpadnutie?

Ak by to bolo tak, náš život by bol veľmi úbohý a veľmi obmedzený. Podobal by som sa asi myši v mini rozprávke od Františka Kafku, ktorá vbehne do pasce. Pasca, ktorú treba pripodobniť smrti, zaklapne a tým je s nami koniec tak ako s myšou. Naša životná cesta by bola ako čisté splnenie biologických a existencionálnych potrieb. Že sa človek bráni proti takému chápaniu života smrti vo svojom vnútri, nesmie nikoho udivovať.

Aj keď nemôžeme rukolapne na základe vedeckých, či iných dôkazov predložiť sebe a iným, že je to so smrťou ináč, ako nás o tom presvedčuje prirodzené poznanie, predsa naše poznanie sa zakladá na nádeji v Ježiša Krista: v jeho smrti a predovšetkým v jeho zmŕtvychvstaní. Na tom pozadí získava aj náš život, všetko, čo robíme, svoj zmysel. Netočíme sa v kruhu ako guľa, ktorá bola vhodená narodením do života, aby bola smrťou z kruhu vytiahnutá, ako to chápe francúzsky existencialista a filozof J. Paul Sartre, ale chápeme svoj život ako cestu, ako putovanie do domu Otca. Od neho sme vyšli, on nás povoláva k životu na tomto svete a k nemu sme na ceste. Podobne ako syn zo známeho Ježišovho podobenstva, ktorý vyšiel z otcovho domu, ale sa do toho domu vrátil. O veľkom ruskom spisovateľovi Dostojevskom sa rozpráva, že si dal prečítať na smrteľnej posteli práve túto udalosť. O rovnakej pravde svedčí nápis, ktorý som si mohol prečítať na jednom cintoríne: Z tvojej ruky do tvojej ruky. Kto chce svoj život chápať ako cestu z jednej ruky do druhej – Božej, pre toho musia mať zmysel obidve hodnoty: život a smrť. Nie sú ani bez zmyslu, ani banálne.

Sme dnes vo veľkom nebezpečí, aby sme nestratili uprostred uponáhľaného života to podstatné, ba to najpodstatnejšie: večný život. Som presvedčený, že aj správne prežitie týchto „dušičkových“ dní so svojou zvláštnou atmosférou, v ktorej chceme s úctou myslieť na našich blízkych vo večnosti, obohatia aj nás žijúcich.

Úmysly Apoštolátu modlitby

November

Za predchádzanie samovraždám

Úmysel Svätého Otca: Modlime sa, aby ľudia pokúšaní k samovražde našli vo svojom spoločenstve potrebnú oporu, starostlivosť a lásku a otvorili sa kráse života.

Úmysel našich biskupov: Za všetkých ľudí, aby v zmierení s Bohom nachádzali nádej vo viere v zmŕtvychvstanie, ktoré nám prináša útechu a istotu večného života.