Pútnické miesta v našom okolí                                         

Bratislavská arcidiecéza

Báč - Vyhľadávaným pútnickým miestom, najmä pre veriacich Žitného ostrova, je kláštor a kostol františkánov zo 17. storočia zasvätený Bohu na počesť sv. Antona Poduánskeho.

  Kláštor františkánov pochádza z rokov 1660 až 1674 a má tvar U. Je prepojený s kostolom, kde sa nachádza obraz Panny Márie, ktorý patrí do skupiny slziacich obrazov. Dielo bolo vyhotovené v roku 1703 na základe iniciatívy mládenca z Dobrohošťa ako ďakovný dar Panne Márii. Pozornosť si zaslúži aj hlavný oltár s obrazom patróna kostola. V podzemí je pochovaný rod Apponyiovcov. Františkáni po príchode do Báču obnovili starý kláštor a kostol, ktorý bol počas tureckej okupácie premenený na mohamedánsku mešitu, zriadili farnosť a vykonávali dušpastierske služby pre obyvateľov i prisťahovalcov.

Žil v 5. stor. na dvore franského pohanského kráľa Chlodovika I. (Ludviga). Sv. Leonard pochádzal zo vznešeného rodu a mal plnú dôveru kráľa. Napriek tomu, že bol pohan, bol láskavý k svojím blížnym, najmä zajatým a uväzneným.Kráľ Chlodovik si vzal za manželku zbožnú Klotildu, dcéru kresťanského burgundského (francúzskeho) kráľa a pod jej vplyvom prijal r. 496 krst v meste Remeš z rúk sv. biskupa Remigia. Spolu s ním bol pokrstený aj Leonard. Po boku biskupa Remígia pokračoval ku kresťanskej dokonalosti, taktiež ho vysvätil za diakona a neskôr za kňaza. Sv. Leonard rozdal svoj majetok chudobným a stal sa horlivým kňazom.

Neskôr sa uchýlil do kláštora a stal sa mníchom. Roku 500, keď zomrel opát kláštora sv. Maximin, ktorý bol vzorom sv. Leonardovi, opustil kláštor. Išiel do mesta Limoges a v blízkej hore sa usadil ako pustovník. Vystaval si tu kaplnku, kde sa modlil a rozjímal. Neskôr začal hlásať Božie Slovo okolitému ľudu a pod jeho vplyvom sa veľa hriešnikov obrátilo k Bohu.V tom čase kráľ Thodobert, ktorý panoval nad Akvitániou, bol na poľovačke a sprevádzala ho aj manželka, ktorá bola v požehnanom stave. Zrazu sa jej priťažilo a bola v nebezpečenstve života. Lekári jej nevedeli pomôcť. Až na príhovor sv. Leonarda porodila zdravé dieťa. Kráľ mu z vďaky daroval les a pomohol mu vystavať kláštor i chrám. Tak vznikol preslávený kláštor sv. Leonarda v Noble. U kráľa si vyprosil milosť, aby mohol nevinných väzňov prepúšťať na slobodu. Celý život bol pokorným Božím služobníkom. Dožil sa vysokého veku. Zomrel 6. novembra 559. Pochovaný bol v chráme v Noble. Vo Francúzsku je sv. Leonard vzývaní ako patrón väzňov a šťastného pôrodu. V Nemecku ako patrón proti nákaze zvierat. Na príhovor sv. Leonarda sa stalo veľa zázrakov za jeho života aj po smrti. Vyobrazuje sa v pustovníckom rúchu a drží v ruke zlomené putá.Úctu k sv. Leonardovi doniesli do Ompitála (Doľany) nemeckí osadníci, ktorí boli sem dosadení po tatárskych a tureckých vpádoch, keď bolo domáce obyvateľstvo vyhubené. Sv. Leonard je patrónom obce a je zobrazený aj v jej erbe. Doteraz sa v zimnom období stretajú ctitelia sv. Leonarda v kostolíku každú nedeľu ráno a konajú k jeho úcte pobožnosť. Odtlačok obecnej pečate poddanského mestečka Ompitál sa nachádza na dokumente z 20.decembra 1634. Pečiatka má kruhopis SIG.OTHENTHAL /SIGILUM OPPIDI OTTENTHAL – v preklade: Pečať mestečka Ompital/. Znamením pečate je sv. Leonard, svätec, mních, rehoľník v habite, Francúz narodený v Akvitánii. V Ompitáli sa teší veľkej úcte už od 15 storočia, na znak čoho mu Ompitalania postavili 15 stor. kostolík. Odvtedy sa konajú v Ompitáli púte k jeho kaplnke, v nedeľu v oktáve Nanebovstúpenia Pána. Je patrónom uväznených, pastierov a rodičiek. Preto má v pečatidle atribúty putá a podkovy. V ompitálskej pečati však drží v rukách dva strapce hrozna, ako hlavný atribút mestečka Ompitál.

Dunajská Lužná  - Pomáhajúca Madona Žitného ostrova

Na hlavnom oltári pútnického kostola v Dunajskej Lužnej, niekdajšom Dénešde, sa nachádza prastará drevená socha Blahoslavenej Panny Márie. Pravdepodobne pochádza zo zaalpskej talianskej oblasti. Mohla vzniknúť v 12. - 13. storočí. Sochu priniesli do obce benediktínski mnísi, keď utekali pred Turkami z kláštora Celldömölk v Maďarsku. Už v tomto kláštore preukazovali soche mimoriadnu úctu. Uctievali ju ako zázračnú, uzdravujúcu a pomáhajúcu. Po príchode do Dénešdu uložili sochu na vedľajší oltár v kostole sv. Bartolomeja apoštola, kde ju veriaci uctievali.

Kostol však časom schátral a oltáru hrozilo rozpadnutie. Preto sochu Blahoslavenej Panny Márie uložili do skrine v sakristii. Tam si ju všimol kaplán Pavel Reidl. Dal ju premiestniť do svojho príbytku na fare a modlieval sa k nej. Tu ju pri návšteve fary náhodne objavili úradníci bratislavskej župy a požiadali farára, aby sochu verejne vystavil. Sochu Matky Božej premiestnili na hlavný oltár v predvečer sviatku Nanebovzatia Panny Márie 14. augusta 1747. V ten večer sa náhle uzdravila Mária Sofia Moiseliánová, obyvateľka Rovinky, ktorá bola už 11 týždňov vážne chorá a na smrť vychudnutá. O neskôr boli opísané nečakané uzdravenia a udalosti, ktoré možno označiť za zázraky. Preto ľudia, ktorí sem prichádzali, začali sochu Panny Márie vzývať ako Pomáhajúcu Matku Božiu. Jej povesť sa rozšírila natoľko, že si vyslúžila pomenovanie Madona Žitného ostrova.Každý rok v prvú nedeľu po sviatku Nanebovzatia Panny Márie (15. augusta) sa k nej konajú púte, ktoré sú pre veriacich z blízkeho i širokého okolia skutočným sviatkom.

Marianka - najstaršie pútnické miesto na Slovensku

Marianka - je najstaršie pútnické miesto na Slovensku, jeho pôvod a história je sčasti zahalená legendami. Historici rádu pavlínov, ktorý toto miesto spravoval zapísali ústne tradovanú legendu o pustovníkovi, ktorý žil v tomto údolí a z hruškového dreva si vytesal sošku Panny Márie (podľa pavlína Ľudovíta Kummera to bolo v roku 1030). Počas nepokojov, ktoré nastali v Uhorsku po smrti kráľa Štefana, pustovník musel zo svojho miesta utiecť. Sošku skryl do bútľavého stromu. Našla sa o niekoľko desaťročí neskôr. Spôsob ako sa soška našla je tiež zahalený. Najznámejšie tradovaná legenda hovorí, že v údolí žil zbojník, ktorému sa narodili ťažko postihnuté deti. Keď to nešťastný otec videl, sľúbil že napraví svoj život a dal sa na pokánie. Vo sne sa mu vraj zjavila Matka Božia a ukázala mu miesto, kde má kopať v zemi, nájsť tam sošku a pod ňou prameň. Ak vo vode prameňa vykúpe deti, budú zdravé. Tak sa aj stalo a bývalý zbojník zasvätil po tejto udalosti svoj život Božej službe. História pútnického miesta sa začína písať od roku 1377, keď sa tu zastavil uhorský kráľ Ľudovít I. Veľký, z rodu Anjou. On položil základný kameň kostola a zveril správu pútnického miesta rádu Pavlínov. V roku 1380, keď bol kostol dostavaný, ten istý kráľ slávnostne preniesol milostivú sošku na hlavný oltár. Kostol Narodenia Panny Márie je pôvodne gotický. Gotickú konštrukciu si aj zachoval. Koncom sedemnásteho storočia bol na náklady cisára Leopolda I. rekonštruovaný v barokovom slohu. Z tohto obdobia pochádzajú štuky, maľby, ozdoby a bočné oltáre, ktoré sa nachádzajú v lodi kostola. Aj presbytérium bolo prestavané v barokovom štýle, ale koncom devätnásteho storočia (1877) bolo regotizované. Z tohto obdobia pochádza neogotický hlavný oltár, bočný oltár Božského Srdca Ježišovho a vitráže v oknách kostola. Väčšina architektonických pamiatok v mariánskom údolí pochádza z obdobia baroka. Lurdská jaskyňa  a krížová cesta boli postavené v prvej polovici        dvadsiateho storočia. Rád sv. pavlínov spravoval pútnické  miesto od spomínaného roku 1377 do roku 1786. Na tomto mieste zažil slávny rozkvet ale aj úpadok a zánik. Od šestnásteho storočia sídlil v Marianke generálny predstavený rádu a pavlíni tu mali aj teologické štúdium. Generálny predstavený mal právo udeľovať doktorát teológie.
V roku 1786 Jozef II. zrušil okrem iných aj rád pavlínov a tak Marianku dlhé roky spravoval diecézny klérus. Kláštor neskôr kúpil knieža Schwarzenberg z Orlíka nad Vltavou, ktorý ho prestaval v klasicistickom štýle na poľovnícky zámoček. Z kláštora sa stal kaštieľ, ktorý vlastnilo viacero grófskych rodín. Od roku 1927 - 1950 pútnické miesto spravuje Kongregácia bratov tešiteľov, ktorá vznikla v roku 1922. V roku 1936 dali tešitelia postaviť krížovú cestu so sochami v životnej veľkosti. V roku 1950 bola kongregácia násilne zlikvidovaná spolu s ostatnými rehoľami na Slovensku, ale od roku 1990 sa znova ujala správy Marianky. Tešitelia zrekonštruovali kostol a bývalý pavlínsky kláštor (kaštieľ), ktorý slúži ako pútnický a exercičný dom. V súčasnosti v Marianke sídli generálny predstavený Kongregácie tešiteľov.

Šaštín - Stráže - bazilika Sedembolestnej Panny Márie – Patrónky Slovenska

Úcta k Sedembolestnej Panne Márií u Slovákov začala prijatím kresťanstva od vierozvestcov sv. Cyrila a Metoda. Ľud k jej úcte staval kaplnky a chrámy. Podobne aj pri Šaštíne, blízko zámku visel na strome obraz Sedembolestnej.

1564 - Začiatok pútnictva. V tomto roku Angelika Bakičová, manželka grófa Imricha Czobora, majiteľa šaštinského panstva, dala zhotoviť sochu Sedembolestnej, ako splnenie sľubu za vyslyšanie v rodinných trápeniach. Angelika prosila o pomoc Sedembolestnú práve pri jej obraze. Sochu uložili k verejnej úcte do trojhrannej kaplnky, ktorá tu stojí podnes.

1654 - Sochu Sedembolestnej Panny Márie počas tureckých vojen preniesli do blízkeho zámku a uschovali v kaplnke sv. Imricha. Tu bola do začiatku 18. storočia.

1710 - Socha bola znova uložená do kaplnky. Ľud si ju veľmi uctieval a stalo sa mnoho zázračných uzdravení na tele i na duši. Preto sa začalo s ich vyšetrovaním.

1732 - 25. augusta sochu preniesli do loretánskej kaplnky pri šaštínskom kostole na námestí. Ostrihomský arcibiskup Imrich Eszterházy ustanovil vyšetrovaciu komisiu na čele s ostrihomským kanonikom Jurajom Agnelym, šaštínskym rodákom. Komisia preskúmala 726 zázračných prípadov, ktoré znovu prešetrila komisia v Bratislave. – 10. novembra za účasti mnohých duchovných a 20 tisíc pútnikov slávnostne vyhlásili sochu za zázračnú a znova uložili do trojhrannej kaplnky. Vtedy sa na tomto mieste slúžila po prvý raz svätá omša. Sochu zverili do opatery šaštínskemu farárovi Jánovi Schonovi.

1733 - provinciál radu Paulínov, František Rosa, vymohol, aby socha prešla pod ich opateru. Paulíni prišli do Šaštína 2. apríla. Podujali sa postaviť pútnický chrám a kláštor.

1736 - 16. júla posviacka základného kameňa. Začali sa stavebné práce pod vedením Jána Damianiho, staviteľa z Viedne. Neskôr stavbu viedol Matej Vépy.

1757 - chrám maľoval Jean Joseph Chamant prekrásnymi freskami na strope a nad bočnými oltármi.

1760 - pokračuje vnútorná výzdoba chrámu podľa návrhu Františka Antona Hildebranta, cisárskeho staviteľa, ktorý navrhol aj stavbu hlavného oltára z červeného mramoru a celého priečelia chrámu. Celá stavba bola financovaná zo zbierok prostého ľudu a s prispením cisárovnej Márie Terézie.

1762 - 12. augusta za účasti ostrihomského arcibiskupa Barkóczyho, cisárovnej Márie Terézie a jej manžela Františka Lotrinského, mnohých duchovných a tisícov pútnikov bola vysviacka chrámu a 15. augusta slávnostné prenesenie sochy na hlavný oltár.

1765 - posvätili zvony na veže, ktoré dosahovali len výšku strechy a boli ukončené ihlanmi.

1771 - bol postavený organ s 25 variáciami a kazateľnica. Postupne postavili bočné oltáre z mramoru, okrem jedného. Oltárne obrazy maľoval Ján Lukáč Kracker.

1786 - cisár Jozef II. Zrušil rehoľu Paulínov, ktorých bolo v Šaštíne 17. Odišli do Poľska. Chrám prešiel pod správu šaštinského farára – dekana Jakuba Schneidera a štyroch kaplánov. Starý farský kostol v Šaštíne zatvorili. Faru presťahovali do časti kláštora, ktorý sa stal cisárskym majetkom.

1864 - konala sa oslava tristoročného výročia uctievania sochy Sedembolestnej v Šaštíne. Predtým dekan Štefan Hrebíček sa podujal dostaviť dve veže do terajšej výšky. Stavbu previedol hodonínsky staviteľ Jozef Bárta. Kríže na veže slávnostne vytiahli 26. júna 1864. Celý chrám zrenovovali. – 8. septembra sa konala veľká slávnosť, pri ktorej ostrihomský arcibiskup, kardinál Ján Scitovský, korunoval sochu zlatými korunami, ktoré posvätil pápež Pius IX. Slávnosti sa zúčastnilo 300 duchovných a vyše 120 tisíc pútnikov.

1902 - dekan Jozef Mária Škarda, pri príležitosti príchodu cisára do Šaštína na ukončenie manévrov, dal obnoviť chrám.

1914 - počas 1. svetovej vojny zobrali z veží zvony, okrem najmenšieho.

1924 - 8. september rozhodnutím trnavského biskupa Dr. Pavla Jantauscha prišli do Šaštína saleziáni – synovia Don Bosca. Opravili starý farský kostol na námesti, ktorý bol 150 rokov sýpkou. Zasvätili ho svojmu zakladateľovi sv. Jánovi Boscovi.

1926 - 31. októbra bola posviacka 4 veľkých zvonov.

1927 - 2. apríla sv. Otec Pius XI. Dekrétom “Celebre apud Slovaccham gentem” vyhlásil Sedembolestnú Pannu Máriu za patrónku Slovenska. 22. mája to slávnostne vyhlásil za účasti 3 biskupov a 40 tisíc pútnikov.1928 - bola posviacka veľkého národného zvona Sedembolestnej, ktorého hmotnosť je 4.745 kg.

1929 - bolo zavedené do chrámu a kláštora elektrické osvetlenie.

1941 - 43 – oprava svätyne a celej budovy. Viedenskí Slováci darovali plastickú krížovú cestu. Po skončení zároveň objednali rozšírenie organa.

1950 - 14. apríla boli zo Šaštína násilne vyhnaní Saleziáni a správa prešla do rúk diecéznych kňazov. Na jeseň bol dohotovený organ, ktorý má teraz 120 registrov, 5 manuálov, tri hracie stoly a 5500 píšťal. Pútnici aj nadaľej, aj cez prekážky navštevovali pútnický chrám.

1964 - pri 400 – ročnom uctievaní sochy na žiadosť pánov biskupov Dr. Ambróza Lazíka a Dr. Eduarda Néczeyho pápež Pavol VI. povýšil svätyňu Sedembolestnej dekrétom “Ad perpetuam rei memoriam” z 23. novembra na baziliku minor – menšiu. Slávnostné vyhlásenie sa konalo 27. decembra za účasti trnavského pána biskupa Lazíka, mnohých duchovných a veriacich.

1968 – 70 - znova faru spravujú otcovia Saleziáni – zavádzajú nové ozvučenie, elektrický pohon zvonov a postavili provizórny oltár k ľudu.

1975 - vdp. Farár Karol Senáši dal postaviť nový mramorový oltár k ľudu, ktorý posvätil p. biskup Dr. Július Gábriš, veľký mariánsky ctiteľ a každoročný pútnik k Sedembolestnej.

1987 - Mariánsky rok- baziliku navštívila Matka Tereza z Kalkaty a nový trnavský biskup, terajší arcibiskup-metropolita Slovenska Mons. Ján Sokol. Pod vedením miestneho pána farára Jána Bašu sa začala generálna oprava baziliky.

1990 - koncom februára prichádzajú znova do Šaštína Saleziáni a pod vedením farára-dekana Jána Malženického pokračuje oprava baziliky, 9. marca preberá časť kláštora a už 9. mája sa tu koná prvá celonárodná púť pre všetkých duchovných Slovenska, ktorej sa zúčastnilo 900 kňazov za účasti všetkých biskupov Slovenska a mnohých veriacich. 22. apríla sv. Otec Ján Pavol II. pri ceste vrtuľníkom zvlášť pozdravil Sedembolestnú zakrúžením nad bazilikou a pri homílii sľúbil, že príde na púť. Potom nasledovala za účasti veľkého počtu veriacich Svätodušná púť na prelome mája a júna; vyvrcholením pútnickej sezóny bola veľká púť na sviatok Sedembolestnej Panny Márie – Patrónky Slovenska, kedy už celé priečelie bolo bez lešenia.

1991 – Potom pokračovali renovačné práce vnútra baziliky: nová elektrická inštalácia, nové ozvučenie, úprava oltára a presbytéria, úprava sakristie, účelné temperovanie baziliky, obnova dlažby a dokončenie mariánskeho múzea pri bazilike. Najnákladnejšie však bolo očistenie a oživenie krásnych Chamantových fresiek a celého vnútra baziliky. Posledné lešenie bolo z baziliky upratané pred národnou púťou v septembri 2005.
V budove kláštora bolo (znovu)založené cirkevné katolícke chlapčenské internátne Gymnázium Jána Bosca.1995 (1.júl) – Šaštín a Baziliku navštívil pápež bl. Ján Pavol II., počas svojej druhej pastoračnej návštevy Slovenska.

2007 – Okrem 2 tradičných pútí(Národná púť – sviatok Sedembolestnej Panny Márie, 15.9. a Svätodušná(Turíčna) púť – slávnosť Zoslania Ducha Svätého), začínajú vznikať tematické púte

Banskobystrická diecéza

Staré Hory

Staré Hory sú mariánskym pútnickym miestom s bohatou tradíciou. Viac ako päť storočí naplnených láskou a úctou k Božej matke. Z pôvodne malej baníckej osady je dnes medzinárodne uznávané mariánske pútnické miesto, ktoré každoročne privíta tisíce pútnikov nielen zo Slovenska. Starohorský kostol s milostivou sochou Panny Márie a neďaleká Studnička prinášajú duchovné povzbudenie a očistenie od hriechov veriacim, ale aj neveriacim...

Tradícia pútí na Staré Hory je podľa ústneho podania taká stará ako je starý starohorský kostol a zároveň odkedy je v ňom aj milostivá socha Panny Márie. Pútnici príchádzali na Staré Hory už v 15. storočí.

Významná tradícia očistenia sa od hriechov prostredníctvom sviatosti pokánia a v duchu myšlienky „Per Mariam ad Jesum“ pretrvávala aj v nasledujúcich storočiach. Narastajúci počet pútnikov, množstvo ďakovných tabuliek, modlitieb ako symbolov vďaky za uzdravenie, za rozličné milosti a dary Ducha svätého na oltári a stenách kostola spolu so žiadosťou bystrického biskupa Františka Berchtolda primäli pápeža Pia VI., aby v roku 1780 udelil Starým Horám zvláštne privilégium. Týmto privilégiom bola návšteva starohorského chrámu, spojená so svätou spoveďou, svätým prijímaním a modlitbou odmenená plnomocnými odpustkami.

Neodmysliteľnou súčasťou pútnického miesta je Studnička. Na tomto mieste obyvatelia Starých hôr počas občianskych nepokojov v 17. storočí ukryli sochu Panny Márie. V roku 1711 ju vykopali a v slávnostnom sprievode priniesli na oltár. Na pamiatku jej ukrytia vyvesili na mieste obraz Panny Márie. V 19. storočí priniesol prameň Studničky uzdravenie vtedajšiemu farárovi Matejovi Hrivňákovi, ktorý z vďačnosti dal Madone vyhotoviť dôstojný stánok a zároveň sa tiež upravila cesta k studničke. 28. júna 1942 bolo toto vzácne miesto ale aj nová socha Panny Márie slávnostne posvätené banskobystrickým biskupom Andrejom Škrábikom.

V roku 1990 bol starohorský kostol Navštívenia Panny Márie významenaný titulom Bazilika minor. Na tejto významnej udalosti spojenej s pontifikálnou sv. omšou, ktorú celebroval biskup Rudolf Baláž spolu s biskupom emeritom Jozefom Ferancom a asi 40 kňazmi sa zúčastnilo asi 12 000 pútnikov.

Selce - Kostol sv. Cyrila a Metoda

V obci na okraji Banskej Bystrice stojí Farský kostol sv. Cyrila a Metoda. V roku 1863 v ňom banskobystrický biskup Štefan Moyses na tisíce výročie príchodu sv. Solúnskych bratov požehnal oltárny obraz sv. Cyrila a Metoda (na snímke), čím sa selčiansky farský chrám stal prvým kostolom na Slovensku zasvätený naším vierozvestcom. Od tých čias sa tu aj každoročne koná púť.Selčiansky chrám bol jedným z prvých v Hornom Uhorsku a na Slovensku zasvätený solúnskym bratom. Tunajší farár Július Plošic za podpory banskobystrického biskupa Štefana Moysesa dal namaľovať obraz znázorňujúci sv. Cyrila a Metoda, ktorý sa nachádza v kostole. Moyses na 1000. výročie príchodu solúnskych bratov požehnal v roku 1863, teda pred 150. rokmi, oltárny obraz, čím sa farský chrám stal prvým kostolom na Slovensku zasvätený vierozvestcom. Selčania si od roku 1863 solúnskych bratov veľmi ctili. Zapamätali si povzbudenie biskupa Moysesa i farára Plošica, ktorý ich pri svojom odchode zo Seliec prosil, aby nezabudli na cyrilo- metodskú úctu. Hoci za totality mali len lokálny charakter a boli obmedzené na kostol, nikdy neprestali. Znovu obnovené boli koncom 90-tych rokov za biskupa Rudolfa Baláža. Ten v roku 1998 vyhlásil Selce za centrum cyrilo-metodskej úcty v Banskobystrickej diecéze. Znamená to, že popri mariánskych pútnických miestach sa selčiansky farský chrám biskupom odporúča ako miesto pútí, úcty, ktoré majú vyhľadávať veriaci práve okolo 5. júla, aby sa tu spoločne modlili k solúnskym bratom.
 

Veľké Uherce  - Mariánska kaplnka Nanebovzatia Panny Márie

Nad obcou v pohorí Šípok sa nachádza mariánska kaplnka.

Spočiatku by sa zdalo, že je súčasťou krížovej cesty, ktorej zastavenia sú umiestnené v malých kaplnkách, a lemujú cestu ku kaplnke, ktorá je na konci - na Kalvárii.

Krížová cesta - Táto kaplnka bola postavená skôr a krížová cesta bola k nej postavená v neskoršej dobe. Vznik kaplnky je spojený s menom Kristíny Rudnayovej, rodenej Hellenbachovej z Pažite, ktorá dala kaplnku postaviť ako poďakovanie za vyliečenie jej manžela z ťažkej choroby. Na mieste, kde dnes stojí kaplnka, našla liečivé byliny, ktoré manžela uzdravili. Z autentických správ vieme, že v roku 1852 bol vo farnosti pán biskup Štefan Moyses, ktorý kaplnku posvätil. V súčasnej dobe sa tu konajú každoročne púte z príležitosti sviatku Nanebovzatia Panny Márie.

Nitrianske Pravno - kalvária

Rozsiahly súbor kalvárie bol postavený v neogotickom slohu v rokoch 1927 - 1934 na pahorku "Galgenberg". Pozostáva z 27 objektov: 2 kostoly, 14 zastavení krížovej cesty a 11 mimoriadnych kaplniek. Podnetom pre stavbu bolo vyjadrenie dôstojenej úcty 100. výročiu tragického požiaru z roku 1827, pri ktorom zhorela veľká časť mesta. Iniciátorom a zakladateľom kalvárie bol pravniansky rodák Anton Richter, kanonik banskobystrickej kapituly.

Výjavy krížovej cesty sú dielom mníchovskej firmy Franza Mayera, diela z karrarského mramoru vyhotovili dielne Karla Horna z Banskej Bystrice

Kalvária v Nitrianskom Pravne - Solke pozostáva z 27 objektov. Sú to 2 kostoly (Dolný kostol Poslednej večere a Horný kostol ukrižovania), 14 zastavení krížovej cesty a 11 ďalších kaplniek (Kristus na Olivovej hore, Judášova zrada, Peter zapiera Ježiša, Korunovanie tŕním, Ľutujúci Peter a zúfajúci si Judáš, Sedembolestná Panna Mária, Nástroje umučenia, Boží hrob, Zmŕtvychvstanie Krista, Nanebovstúpenie a kaplnka Srdca Ježišovho).

Kláštor pod Znievom – Kalvária

Areál kalvárie založený už začiatkom 18. storočia a postupne dobudovaný až po 20. storočie. Dominantou pahorku je štíhla veža kostola sv. Kríža, ktorý dali v roku 1728 postaviť Mikuláš Ďurčáni, farár z Troch Sliačov a Juraj Mihalóczi. Po 100 rokoch dal kostol opraviť biskup Jozef Kluch. Kostol je ohradený múrom s tromi vstupmi, ktoré boli pôvodne zdobené barokovými vázami a prstencom kaplniek zabudovaných do múru. Na centrálnom priestranstve sú tri jednoduché drevené kríže. Kaplnky pri ohrade kostola sú dnes pokračovaním mladších zastavení, postavených na svahu pahorka.

Kostol sv. Kríža na kalvárii je jednoloďový kostolík s hrotovým uzáverom a predstavenou vežou. Valená lunetová klenba na pásoch zastrešila neveľký priestor, ktorému dominuje oltár z 18. storočia s výjavom kladenia Krista do hrobu. V strede oltára je socha Piety, v pozadí Kríž. Po stranách sochy sv. Jána evanjelistu a Panny Márie, sv. Barbory a sv. Kataríny. V kostole sú rozmiestnené štyri veľké obrazy Krížovej cesty od Jozefa Božetecha Klemensa z roku 1877.

Celý areál kalvárie s kostolom sv. Kríža býva cieľom hlavnej púte na sviatok Povýšenia Kríža s procesiou z farského kostola sv. Mikuláša.

Prievidza -  Mariánsky kostol

Kostol Nanebovzatia Panny Márie alebo jednoducho Mariánsky kostol je najstaršou stavbou a jednou z najvzácnejších kultúrnych pamiatok mesta Prievidze. Jeho výstavba datovaná do 13. storočia vlastne predchádzala vzniku mesta, Prievidza sa totiž vyvinula z osady, ktorá sa v dávnych časoch sformovala v okolí tohto kostola. Mariánsky kostol stojí v opevnenom areáli na tzv. Mariánskom vŕšku, na mieste niekdajšieho stredovekého hradiska. Podobne ako dnes, i v minulosti ho obklopoval cintorín. Kedysi však stál pri kostole ešte i kláštor karmelitánov, ktorý v období šíriacej sa reformácie zanikol. Z pôvodného interiéru kostola sa nezachovalo veľa, za zmienku stojí snáď len vzácna stredoveká socha Panny Márie pochádzajúca z 15. storočia. Mariánsky kostol v Prievidzi je cieľom pravidelných pútí, ktoré sa každoročne usporadúvajú na sviatok Nanebovzatia Panny Márie.

Nová Baňa – Kohútovo

 Zachované sú výpovede viacerých ľudí, ktorí potvrdili buď uzdravenie z chorôb alebo nejaké znamenie. Jakub Truska, Ján Horečný, Ján Šúpala, Ján Kopernický, Terézia Locznerová, Jozef Nehnevaj, František Kalina, Anna Moravská, Anna Hrnčiarová, Veronika Tencerová, Mária Hanáková, Mária Šályová a iní pod prísahou potvrdili, že boli na tomto milostivom mieste na prosbu Panny Márie vyliečení od chorôb. Neskôr, v roku 1867 kronika zaznamenáva ďalšie prípady uzdravenia potvrdené svedkami.Kohútovo začali navštevovať mnohí pútnici, preto banskobystrický biskup J.E. Štefan Moyzes nariadil v tejto veci vyšetrovanie. Prvé sa konalo 5. novembra 1865 a druhé 22. mája 1866. Medzi inými sa prihlásilo aj 12 svedkov, ktorí pod prísahou potvrdili mnohé videnia a zázraky. Po prešetrení svedectiev J. E. biskup Štefan Moyzes prípisom zo dňa 13. júna 1866 pod č. 487/403 vyhlásil sochu Panny Márie postavenú v Kohútove za milostivú a všetky pobožnosti na tomto mieste, či už súkromné alebo verejné potvrdil za dovolené. Prvá púť bola dňa 1. júla 1866 na VI. nedeľu po Sv. Duchu (podľa vtedy platného Tridentského usporiadania cirkevného roka), ktorú viedol a usporiadal novobanský pán farár Alexej Peťko (Alexius Petyko). Vtedy navštívilo milostivé miesto v Kohútove asi 4000 ľudí z Novej Bane a okolia procesiou z Farského kostola.Dňa 17. mája 1869 pán farár Alexej Peťko požehnal základný kameň stavby novej kaplnky a 12. septembra 1869 bola slávnostne požehnaná. Veľká púť tu bývala každý rok v nedeľu po sviatku Narodenia Panny Márie. Od roku 1939 sa koná aj druhá veľká púť, vždy v nedeľu po 24. máji.Počas 40 ročného komunistického režimu bola účasť na púťach vládnucou vrstvou všemožne obmedzovaná. V čase pútí sa poriadali rôzne odpútavacie akcie pre rodiny a deti a procesie mestom boli zakázané. Napriek všetkým snahám sa počet pútnikov znížiť na minimum nedarilo. Keď v roku 1994 putovala na Slovensku putovná socha Fatimskej Panny Márie, táto socha zvítala aj do Kohútova 6. mája 1994 v sprievode diecézneho biskupa Mons. Rudolfa Baláža, množstva kňazov a obrovského počtu veriacich a slávila sa tu svätá omša. Kohútovo tak ako kedysi, aj dnes láka množstvo veriacich, aby tu zložili svoje bolesti trápenia, ale aj radosti. Areál pútnického miesta v Kohútove slúži ako miesto pokoja, modlitby a oddychu pre každého, kto sem zavíta. Každoročne sa na púťach v máji a v septembri zúčastňuje veľké množstvo ľudí a sú sem pozývaní vynikajúci kazatelia, aby spolu s pútnikmi oslávili a uctili si našu nebeskú Matku Pannu Máriu. Termín jarnej aj jesennej púte je vždy spresnený vo farských oznamoch.

Zvolen – Západ, Farnosť sv. Dominika

Farnosť spravujú bratia dominikáni. Patrónom farnosti a kostola je sv. Dominik Guzmán, kňaz a zakladateľ Rehole bratov Kazateľov - dominikánov. Kostol konsekroval dňa 31.10.1998 diecézny biskup Msgr. Rudolf Baláž. Od roku 1999 bola naša farnosť povýšená na centrum úcty k Ružencovej Panne Márii pre veriacich Banskobystrickej diecézy.  V blízkosti kostola sa nachádza Dominikánsky kláštor, v ktorom momentálne žije 21 rehoľníkov, z ktorých je 8 kňazov, 10 študentov, a 3 bratia novici, pripravujúci sa na svoje budúce rehoľné povolanie. Na živote farnosti spolupracuje niekoľko živých spoločenstiev veriacich.

Banská Štiavnica – Kalvária

Iniciátorom vybudovania Banskoštiavnickej kalvárie bol páter František Perger  (1700 – 1771) z miestnej komunity Spoločnosti Ježišovej (jezuitov). S nevšedným zápalom získaval banskoštiavnickú verejnosť pre svoju myšlienku vybudovať na kopci Scharffenberg (Ostrý vrch) Kalváriu. Podarilo sa mu pre túto veľkolepú myšlienku nadchnúť obyvateľov i samotných predstaviteľov Banskej Štiavnice, ktorá prevzala nad stavbou svoj patronát. 22. mája došlo i k schváleniu celého projektu zo strany cirkvi. Tak sa stalo, že 14. septembra mohol byť položený základný kameň Horného kostola, ktorý bol i prvou stavbou. Celý projekt a všetky práce prebiehali pod priamym vedením pátra Františka Pergera. Pracovali tu miestni murári, tesári, kamenári, ale aj drevorezbári či maliari.  Presne o sedem rokov od začatia prác, 14. septembra 1751, bol celý komplex dokončený a slávnostne vysvätený.Hoci Kalvária vznikala v čase vrcholiaceho baroka, architektúra jej stavieb je striedma a dekoratívnosť umiernená, čo pútnikovi umožňuje, aby sa sústredil na intenzívne vnútorné prežívanie pašiového deja. Silu výpovede umocňovalo realistické stvárnenie výjavov v podobe veľkorozmerných reliéfov a dramaticky vystupňovala záverečná scéna Ukrižovania, vytvorená zo sôch v životnej veľkosti s figurálnymi maľbami v pozadí.Komplex sakrálnych objektov na strmom kopci Scharffenberg bol vybudovaný z darov bohatých ťažiarov, hodnostárov i jednoduchých baníckych rodín. Donátorov pripomínajú erby na priečeliach jednotlivých  zastavení. V nepokojných časoch tureckých výbojov stála na Scharffenbergu vartovka, ktorá dávala výstrahu pred blížiacim sa nepriateľom.

Hlavné miľníky Kalvárie

– 19. november 1649 – začiatok pôsobenia jezuitskej misii v meste

– 13. marec 1744 – magistrát súhlasil s návrhom pátra Františka Pergera SJ. o rozšírenie komplexu Kalvárie a poskytol mu aj prvú finančnú podporu vo výške 300 zlatých.

– 22. máj 1744 – Perger požiadal cirkevnú vrchnosť o dovolenie vybudovať kalváriu podľa predložených plánov a o súhlas prijatia patronátu mestom. V tom čase bol ostrihomským arcibiskupom (sídliacim v Trnave) Imrich Esterházy (1725-1745).

– 13. august 1744 – Arcibiskup prijal dobrý plán, prišlo aj cirkevné schválenie.

Medzitým však P. Perger zhromažďoval materiál i peniaze. Mesto pomáhalo záprahmi aj ľuďmi, ale do práce sa hlásili aj veriaci v skupinkách i jednotlivo. Začala úprava terénu a dovoz materiálu na vrch.

– 14. september roku 1744 – základný kameň bol slávnostne požehnaný za prítomnosti veľkého počtu veriacich a kňazstva na sviatok Povýšenia sv. Kríža. Prvou stavbou bol “Horný kostol”.

– 14. september 1745 – Horný kostol bol požehnaný a uskutočnila sa v ňom prvá svätá omša, na ktorú prišla procesia z mesta so zástavami. Z poverenia generálneho vikára, biskupa Michala Frivaisa posviacku vykonal a sv. omšu slúžil banskoštiavnický superior P. jezuitov Filip Pez. Slovenskú kázeň povedal Michal Hučekovič, farár z Chrenovca a nemecky kázal Juraj J. Herczeg, farár z Handlovej.

– r. 1746 – začatie procesií na Kalvárii

 – r. 1751– Na sviatok Najsvätejšej Trojice prišli na Kalváriu aj vzácni hostia, medzi nimi aj cisár František Lotrinský. Vykonali spoločnú poklonu v Hornom kostole.

– r. 1748 – P. František Perger S. J., pôvodca a ideový autor tohto nevšedného a bohumilého diela, pred dostavbou kalvárie, napísal a vydal slovensky písanú knihu o kalvárii. V knihe uviedol poučenia o modlitbách, poriadok pobožnosti na sviatky Nájdenia a Povýšenia sv. Kríža, odpustky na banskoštiavnickej kalvárií, modlitby k Umučeniu Krista Pána, ku cti Božského Srdca, modlitby na krížovej ceste k Bolestnej Matke Márií, modlitby na dvanásť hodín dňa, vybudenie viery, nádeje a lásky, cvičenia v čnostiach, modlitby ranné a rôzne pobožnosti k Ukrižovanému Pánovi.

– 13. september 1751 – slávnostná posviacka celej kalvárie.

 – r. 1894 – boli niektoré kaplnky opravené a obnovené architektom Viliamom Groszmannom a rezbárom J. Krausem z Banskej Štiavnice.

– r. 1945 – Pri prechode vojenského frontu boli spôsobené mnohé škody.

– r. 1948 – boli púte štátom “regulované” a obmedzované. Skupiny veriacich však prichádzali aj mimo pútnických dní, aby tu v Božej prírode čerpali silu, meditovali, modlili sa a tak upevňovali svoju vieru i nádej…

– r. 1978 – 1981 – sa uskutočnila obnova financovaná zo štátnych prostriedkov, pričom väčšinu prác dobrovoľne vykonali veriaci z Banskej Štiavnice aj širšieho okolia pod vedením miestneho dekana Karola Benovica, SVD. Tri dolné kaplnky boli postupne premiestnené vyššie, na ich súčasné miesto.

ZO SÚČASNOSTI…

Stav v akom sa nachádzala Banskoštiavnická kalvária v polovici prvej dekády 21. storočia odzrkadľoval nedostatočný záujem verejnosti o osud jednej z našich najvzácnejších barokových pamiatok. Kalváriu nielenže poznačil zub času, ale stala sa aj obeťou ľudskej ľahostajnosti a zloby. Časť jej výtvarnej výzdoby a mobiliáru bola rozkradnutá, iná sa stala terčom vandalov. Bilancia strát kultúrnohistorickej hodnoty Kalvárie v období 1989-2004 je nevyčísliteľná. Úsilím miestnych aktivistov sa  ju začiatkom roka 2007 podarilo zapísať do zoznamu 100 najohrozenejších pamiatok sveta. Tento fakt sa mal stať nielen mementom, ale najmä impulzom, aby sa zabránilo ďalšej devastácii Kalvárie, aby sa podnikli  kroky na jej obnovu a na záchranu najohrozenejších originálnych častí. Po poslednom ničivom ataku vandalov na jar 2004 sa originálne prvky výtvarnej výzdoby Kalvárie (drevené reliéfy a sochy) síce postupne premiestňovali do bezpečia, ale nejestvovala nijaká ucelená koncepcia ich ochrany a vhodnej prezentácie. To sa stalo hlavným podnetom na usporiadanie výstavy Kalvária v azyle vo výstavných priestoroch Slovenského banského múzea na Starom zámku. Výstava ponúka jedinečnú možnosť spoznať kompletnú kolekciu drevených reliéfov z kaplniek Kalvárie a drevené sochy z Horného kostola. Diela sú pripisované dielni Dionýza Stanettiho (1710 – 1767), významného barokového sochára, usadeného v Kremnici. Kaplnky a kostoly Kalvárie boli síce presunutím originálnych reliéfov a plastík ochudobnené o svoj pôvodný mobiliár, ale je to nevyhnutná daň za jeho uchovanie.Obnovu, ochranu a znovuoživenie Banskoštiavnickej kalvárie zabezpečuje od začiatku roku 2008 občianske združenie Kalvársky fond, ktoré po viac ako polstoročí nadviazalo na záslužnú činnosť rovnomenného spolku, pôsobiaceho od vzniku Kalvárie až do nástupu komunistického režimu.

KAPLNKY A KOSTOLY

Banskoštiavnická kalvária svojou koncepciou prekračuje rámec zaužívaných stvárnení Krížovej cesty v podobe štrnástich zastavení. Štruktúrou, priestorovým rozložením aj charakterom zobrazených výjavov symbolizuje posolstvo dejín spásy originálne, veľkoryso a na vysokej umeleckej úrovni. Pašiový príbeh sa vďaka tomu dramatizuje až do scénickej polohy, umocnenej zasadením do reálnej krajiny. Architektonický komplex tvorí 17 zastavení, ďalej tri kostoly (Dolný kostol, Sväté schody a Horný kostol), zastavenie Žalár (Ecce homo) a Svätý hrob, jediný objekt postavený na opačnej, východnej strane kopca.Každá z kaplniek predstavuje prostredníctvom umelecky spracovaných drevených reliéfov s typickou barokovou teatrálnosťou jeden z kľúčových okamihov Ježišovho umučenia či udalosti  z jeho života.Zvláštne usporiadanie kaplniek je neobvyklé. Bežne známe kalvárie majú štrnásť zastavení, začínajú odsúdením Krista pred Pilátom a končia Božím hrobom.  Banskoštiavnická kalvária má viac a inú skladbu zastavení.  Začína už v Nazarete, odkiaľ Ježiš odchádza, aby verejne začal svoje dielo vykúpenia. Táto výnimočnosť Kalvárie spolu s jej citlivým súladom s prírodným prostredím bola a stále je príčinou  jej  vyhľadávania medzi pútnikmi, ale i bežnými návštevníkmi mesta. Prvé tri kaplnky sa volajú aj prípravné. Miesto, kde sa dnes nachádzajú nebolo ich pôvodné. Nachádzali sa o mnoho desiatok metrov nižšie, ale po rozrastení mestskej zástavby, zanikali medzi obytnými budovami. Preto boli na prelome sedemdesiatych a osemdesiatych rokov 20. storočia premiestnené na svoje terajšie miesto. Od dolného kostola potom cesta pokračuje k siedmej kaplnke a vedie k strednému kostolu – Svätým schodom – kde sa serpentínové cestičky rozdvojujú. Po  ľavej strane sú kaplnky zachytávajúce posledné udalosti Ježišovho odsúdenia a umučenia a  vrcholia v Hornom kostole s výjavom jeho ukrižovania.  Obchádzajúc Svätý  hrob sa potom pútnici vracajú popri kaplnkách stvárňujúcich sedem bolestí Panny Márie.  Celá púť sa završuje nad Dolným kostolom pri Súsoší Sedembolestnej.

Modrý Kameň – Kalvária

Medzi mnohými pamätihodnosťami Modrého Kameňa zvláštnu pozornosť si zaslúži miestna Kalvária, ktorá je pre svoju krásnu polohu a prírodnú krásu jedinečná. Jej pôvod je neznámy, ale je pravdepodobné, že bola založená na začiatku 18. storočia a založil ju apoštolský gróf Pavol Balassa. V roku 1855 sa podarilo s finančnou podporou zemepána baróna Antona Balassu a zbožných veriacich Kalváriu obnoviť. Čoskoro bolo badať, že toto sv. miesto si opäť obľúbili nielen veriaci z Modrého Kameňa, ale aj veriaci susedných obcí. Plán staníc kalvárie vypracoval Samuel Lániy, inžinier panstva. Obrazy podľa najlepších vzorov boli namaľované na železné platne v Pešti pod dohľadom Antona Szántofyho, prepošta a neskôr ostrihomského kanonika. Ostatné práce vykonávali modrokamenský robotníci a nádenníci. Krížová cesta bola posvätená v roku 1857 Michalom Kempom, ostrihomským kanonikom, opátom a novohradským hlavným dekanom, za prítomnosti početných svetských pánov a množstva veriacich. Za farára Jána Munkayho roku 1859 bola na kalvárskom vrchu postavená kaplnka ku cti Bolestnej Matky daroval Gabriel Pavlíkom, farárom zo Slovenského Medera (Palárikova) a maľoval ho významný maliar Pešky. Obraz predstavuje Bolestnú Pannu Máriu stojacu pod krížom a z kríža vyžarujúci meč zraňuje jej srdce. V rokoch 1862 – 1864 v priestore medzi Krížovou cestou a kaplnkou Bolestnej Matky bolo postavených 5 staníc, ktoré zobrazujú náboženské pravdy takto: 1. očistec, 2. posledný súd, 3. zmŕtvych vstanie Krista Pána, 4. anjela strážcu a 5. vyobrazuje blahoslavenú Pannu ako Útočište hriešnikov, Obrazy sú dielom ak. maliara Jána Hofrichtera. Jednotlivé stanice, v ktorých sú tieto obrazy umiestnené, ako aj stanice Krížovej cesty boli za účinkovania farára Jozefa Blašku obnovené. Nemožno nespomenúť, že obce Čebovce a Nenince dali obnoviť po jednej stanici Krížovej cesty. Hlavná kaplnka krížovej cesty bola obnovená za farára Ernesta Pastírika. Hore od Bolestnej Matky na vzdialenosť 100 m vypína sa vo výške 500 m n. m. 6 m vysoký kríž. Kríž bol postavený v roku 1863 na pamiatku veľkého dobrodincu Kalvárie, kardinála Jána Szcitovského, ktorý v roku 1863 poctil Modrý Kameň svojou návštevou. Tento významný kríž v noci 19. novembra 1911 bol víchricou vyvalený. 6. apríla 1912 bol opäť postavený. Táto Kalvária je na peknom vyvýšenom mieste a viditeľná z diaľky. Je i posvätným miestom a medzi zbožným ľudom je zachovávaná vo veľkej úcte.
 

Trnavská arcidiecéza

Ducové - Kostelec

Najstaršie osídlenie v chotári Ducového pochádza z mladšej časti staršej doby kamennej – paleolitu a patrí do obdobia gravettienskej kultúry (26000 – 14000 rokov pred n. 1.). Zistilo sa v polohe Kostolec, ale aj na ďalších miestach v chotári obce. Poloha Kostolec rozdelená v nerovnakej veľkosti medzi Ducové a Hubinu z archeol­ogického a historického hľadiska patrí medzi významné slovanské lokality. Je chránená štatútom ako národná kultúrna pamiatka. Ďalšie osídlenie z polohy Kosto­lec je zistené z neskorého obdobia mladšej doby kamennej – eneolitu. Patrí do najstaršej fázy kultúry s kanelovanou keramikou bošáckej skupiny (2600 rokov pred n. 1.). Nálezy z polohy Cintorín – Veľký diel patria do obdobia lengyelskej kultúry (4000-3000 rokov pred n. 1.). Do obdobia mladšej doby kamennej je rámcové datovaná aj kamenná sekerka, ktorá sa v minulosti našla v intraviláne obce. V mlad­šej dobe bronzovej (1300 – 1100 rokov pred n. L), ľud velatickej kultúry vybudoval na terase Kostolca významné hradisko. Fortifikačný systém hradiska – mohutný val a priekopa sa na lokalite zachovali dodnes. Okrem sídliska sa na Kostolci zistili aj kostrové hroby príslušníkov velatickej kultúry. Žiarové hroby z toho istého obdobia sa v minulosti našli v staršej časti dnešnej obce Ducové a v polohách Veľký diel a Panský jarok. Prechodne bol Kostolec osídlený aj v dobe rímskej (2. – 3 stor. n. L), pričom z areálu pochádzajú drobné nálezy. Najvýznamnejšie osídlenie Kostolca z hľadiska našich národných dejín predstavuje slovenské osídlenie z 9. – 10. stor. Vy­budované opevnenie – palisáda z dubových kolov, obytné časti – zrubové domy a kostolík – rotunda sú charakterizované ako súčasť veľmožského dvorca sídla príslušníkov dvorskej aristokracie. Moderná náznaková rekonštrukcia dáva dobrý prehľad o ich umiestnení v teréne. Zánik dvorca možno spájať s ambíciami Arpádovcov pri rozširovaní obsadeného územia koncom 10. stor. Po definitívnom zániku dvorca sa jeho plocha používala až do pol. 19. stor. ako cintorín. Na stredo­vekom cintoríne sa počas archeologického výskumu realizovaného v rokoch 1968 -1972 a 1975 odkrylo 1545 hrobov s inventárom súdobej materiálnej kultúry. V polovici 15. stor. pravdepodobne v súvislosti s aktivitou husitských a bratríckych vojsk na Považí bolo na Kostolci vybudované vojenské stanovisko – základňa. Osídlenie z 15. stor. sa zistilo aj v polohe Bašta.

Prvá písomná správa o obci pochádza z roku 1348, keď kráľ Ľudovít I. daroval hrad a panstvo Tematín magistrovi Mikulášovi Ujlakimu. V roku 1452 boli v obci zdanené 2 usadlosti. V roku 1521 rod vymrel bez potomkov, a preto kráľ Ľudovít II. daroval panstvo Tematín, ktorého súčasťou bolo aj Ducové, Alexejovi Turzovi. Neskoršie malo Ducové podobný osud ako ďalšie obce panstva Tematín. V priebehu 17. – 18. stor. bola obec viackrát predmetom darovania, dedenia a zálohy medzi kráľovskou komorou a šľachtou (Rottalovci, Cákiovci, Sándorovci). V roku 1548 zdanili v Ducovom 7 port. Nízky počet zdanených port v dedinách juhozápadného Slovenska má pôvod v pustošivom vpáde osmanského vojska vedeného begom Mehmedom roku 1530. Medzi hlavné zamestnania v Ducovom v minulosti patrilo poľnohospodárstvo. Od polovice 16. stor. určitú úlohu v obci hralo aj vinohradníctvo. Napríklad v roku 1552 sa v obci uvádza produkcia 91 okovov (1 okov – 54,3 litra) vína, v roku 1581 148 okovov vína, v roku 1593 len 6 okovov vína a v roku 1718 215 okovov vína. V roku 1576 sa v Ducovom uvádzajú 2 sedli­acke porty a 2 želiarske porty. V roku 1598 bolo v obci 11 domov. Po vpáde Osma-nov na juhozápadné Slovensko v roku 1599 sa v obci v roku 1600 uvádza 8 domov a v roku 1601 len 7 domov. V roku 1636 sa v Ducovom uvádza 11 sedliakov. Dvaja sedliaci hospodárili na celých usadlostiach. V obci bolo 5 3/4 celých usadlostí a 3 opustené želiarske usadlosti. Od roku 1664 – 1665 bolo Ducové, tak ako desiatky okolitých obcí na ľavom brehu Váhu povinné platiť Osmanom daň. Jej výška bola stanovená na 5552 akčí (akča = drobná turecká minca). V roku 1668 sa v obci spomínajú len dvaja poddaní a jedna opustená polovičná usadlosť. V celokrajinskom súpise, ktorý v roku 1715 nariadil vykonať uhorský snem sa v obci uvádza 10 usadlostí. Podľa daňového súpisu obyvateľov Nitrianskej stolice z roku 1753 poddaní v Ducovom vlastnili 10 kusov hovädzieho dobytka, 15 kusov koni, 14 ku­sov kráv, 49 kusov oviec a kôz a dve včelstva. V roku 1787 sa v obci uvádza 157 obyvateľov a 24 domov. Podľa celokrajinského – dikálneho súpisu z roku 1828 bolo v obci 20 domov a žilo v nej 143 obyvateľov. Z cirkevného hľadiska patrila obec ako filiálka do farnosti v Modrovej, neskoršie do farnosti v Banke a od začiatku 18. stor. do farnosti v Moravanoch nad Váhom. V roku 1869 sa v obci uvádza 139 obyvateľov. V roku 1890 mala obec 161 obyvateľov a 31 domov, v roku 1900 164 obyvateľov a 24 domov. Za Slovákov sa hlásilo 159 (96,9 %) obyvateľov. V rokoch 1976 – 1990 bolo Ducové zlúčené s obcou Moravany nad Váhom. Medzi najstaršie stavebné cirkevné pamiatky v Ducovom patria odkryté základy rotundy z druhej pol.9. stor. v polohe Kostolec. Stará časť obce, kde sú domy postavené tradičným spôsobom zo surových tehál a nabíjanice bola postupne opustená a hlavne po roku 1945 sa výstavba nových domov presunula na rovinu pod svahom. Štátna ľudová škola bola v obci zriadená v roku 1930. Kaplnku Najsvätejšej Trojice v obci postavi­li v roku 1966. 5. júla 1990 sa na sviatok sv. Cyrila a sv. Metoda uskutočnil prvý ročník Národnej púte na Ducové-Kostolec. Púte sa konajú od tohto roku pravidelne každý rok.

Hlohovec

Pôvodným pútnickým miestom bola zámocká kaplnka (Hlohovecký zámok). Kde sa nachádzala aj stredná časť oltára – neskorogotický reliéf “Narodenia” spred roku 1490 – dnes sa nachádza v expozícii stredovekého umenia Slovenskej národnej galérie. Ako už sám názov reliéfu naznačuje, je na ňom zobrazená scéna narodenia Ježiša Krista. Zobrazuje Madonu – skoro v životnej veľkosti – modliacu sa nad dieťaťom v kolíske. V popredí leží malý Ježiš, za ním je kľačiaca Panna Mária, za ňou stojí svätý Jozef. V hornej časti reliéfu je pastiersky výjav a dve rozprávajúce sa ženy; v spodnej časti sú okrem malého Ježiša i štyria anjeli.
Do rodiny Erdödyovcov sa reliéf dostal ako dar kráľa Mateja Korvína. Drevorezba sa v Hlohovci stala púťovou relikviou a každý rok 15. augusta sa k nej konala veľká procesia.

Predtým ako bol obraz umiestnený v zámockej kaplnke v Hlohovci, bol súčasťou oltára v Dóme sv. Martina v Bratislave, odtiaľ ho pri prestavbe v roku 1734 odstránili. V tom období ho podľa všetkého získali Erdődyovci.
I kanonická vizitácia zámockej kaplnky z r. 1780 sa o reliéfe zmieňuje. Spomína sa tu i pôvodné umiestnenie reliéfu – v bratislavskom dóme sv. Martina; uvádza sa tu tiež, že pred reliéfom desaťkrát korunovali kráľov a tiež že reliéf sa oddávna uctieva ako zázračný.
V období baroka, už v dobe, keď bol reliéf v Hlohovci, zhotovili na ňom – na figúre Panny Márie – striebornú, na povrchu pozlátenú, korunu, ktorá bola znakom, že táto socha je predmetom zvláštnej pozornosti a uctievania zo strany veriacich. Postupom času sa teda reliéf Narodenia stal predmetom náboženskej úcty obyvateľov Hlohovca i okolia a pravdepodobne už od 18. stor. sa zámocká kaplnka stala miestom tzv. „zámskej púte“, ktorá sa každoročne konala na sviatok Nanebovzatia Panny Márie – 15. augusta.
Od roku 1999 existuje kópia reliéfu, ktorá je umiestnená v hlohovskom múzeu.
Nakoľko v súčasnosti je zámok veľmi poškodený a zatvorený akoby „náhradným“ pútnickým miestom sa stala Kalvária – “Panna Mária z Kalvárie”, kde sa nachádza Kaplnka Sedembolestnej Panny Márie. Vznik Kalvárie na vŕšku pod Svinnou horou, v juhovýchodnej časti mesta, podnietila vďaka za skončenie morovej epidémie, ktorá si v Hlohovci v rokoch 1705-1708 vyžiadala vyše tritisíc obetí.
Výstavba začala pravdepodobne v roku 1734 postavením súsošia s trojicou Ukrižovaných.
V roku 1892 boli pôvodné zastavenia nahradené novými Kaplnkami Krížovej cesty, ktoré postavili občania mesta zároveň aj ako súkromné hrobky na vznikajúcom cintoríne.
Výstavbou Kaplniek Krížovej cesty sa položil základ charakteristickej podoby areálu cintorína, dotvorenej zhruba 60 neoslohovými kaplnkami, slúžiacimi ako rodinné hrobky. Vybudovali ich zámožnejší občania na podnet farára A. Bruckera, ktorý bol iniciátorom vzniku celého areálu. Pribúdali postupne, takmer až do polovice 20. storočia.
Za Kaplnkami Krížovej cesty sa nachádza už spomínané súsošie Ukrižovaných a za ním súsošie Snímania z kríža.
Najstarším objektom Kalvárie je Kaplnka Sedembolestnej Panny Márie vybudovaná na mieste staršej kaplnky v roku 1730. V roku 1802 bola kaplnka opäť obnovená, dostala novú čelnú fasádu a upravili ju na pohrebnú kaplnku rodov Erdodyovcov a Hardeggovcov.
Púť sa tu na kalvárií koná každoročne 15. augusta v popoludňajších hodinách.
Ďalšia tradičná púť v Hlohovci sa koná k úcte svätého Urbana – v nedeľu okolo sviatku sv. Urbana (25. máj).  Sv. Urban je patrónom a ochrancom vinohradov, vinohradníkov, vinárov a dokonca aj debnárov a krčmárov. Vinohradníci ho uctievali, modlili sa k nemu za jeho priazeň a podporu a predovšetkým sa snažili vyprosiť si ochranu svojej úrody vo viniciach.
Najznámejšia socha sv. Urbana stála na vršku nazývanom Urbánok. K tomuto svätcovi sa každoročne v máji konali púte, procesie a deti prinášali „májovky“ – čerešňové halúzky, vinohradníci sochu ozdobili najkrajšími strapcami hrozna a k nohám mu kládli nádoby s vlaňajším vínom. V súčasnosti sa púť resp. celá slávnosť začína v Kostole sv. Michala archanjela ďakovnou pobožnosťou k svätému Urbanovi za úrodu. Potom sa veriaci za sprievodu dychovky a spevom mariánskych piesní presúvajú na vrch nad hlohoveckým hradom ľudovo nazývaným „Urbánok“, kde sa slúži svätá omša.

Sereď - Stredný Čepeň

Tomášikovo je obec v okrese Galanta s asi 1500 obyvateľmi. Títo sú v prevažnej miere katolíci. Kostol, postavený v r. 1801, je zasvätený Najsvätejšej Trojici. Známou pamätihodnosťou v obci je kaštieľ Eszterházyovcov. Majiteľom kaštieľa bol na konci 19. storočia gróf Michal Eszterházy. Správcom jeho majetku bol Dózsa Prenoszil, jeho manželkou bola Mária-Irma Zalkaová, sesternica biskupa v Győri. Mali dve deti: hluchonemú Margitu a syna, ktorý zomrel v mladom veku. Margitka je hlavnou postavou príbehu o lurdskej jaskyni.

 

Margita ako štvormesačná prekonala vážny zápal mozgových blán. Tri dni bola v bezvedomí a lekár sa vzdal nádeje na jej prežitie. Ako osemmesačná vypadla slúžke z rúk, pritom sa jej poškodil ľavý zvukovod. Jej matka si vtedy zaumienila, že s ňou pôjde na púť do Lúrd. S farárom Dr. Františkom Koperniczkým z Veľkých Ludaníc a učiteľom náboženstva Imrichom Nádorom strávili v Lurdoch v r. 1901 tri dni. O polnoci sa konala procesia. Matka dievčatka nahlas prosila Pannu Máriu o pomoc a príhovor, aby Margita mohla povedať čo len pár slov. Počas procesie sa zdravotný stav Margity začal zlepšovať. Jej matka si tam vtedy zaumienila, že dá v Tomášikove postaviť na počesť Svätej Panny jaskyňu, aká je v Lurdoch. Po návrate sa radili, kde by jaskyňa mala byť postavená. Na výslovné želanie uzdraveného dievčaťa ju postavili na cintoríne blízko vchodu. Podľa starých prameňov z pera farára Jána Vörösa kamene na stavbu dali priviesť priamo z Lúrd. Na vnútornej strane jaskyne je nápis: "Postavená z vďaky v r. 1901, posvätená 28. apríla."

 

Ignác Holéczy, vtedajší dekan-farár podal na Arcibiskupský úrad v Ostrihome žiadosť o povolenie pútí k jaskyni. Biskup József Boltizár, generálny vikár odpovedal nasledovne: „Návštevníci jaskyne pokorným vykonaním modlitby môžu získať odpustky. Na tento účel nech sa použije táto modlitba: »Pri tvojom počatí, Panna Mária, si bola nepoškvrnená, prihováraj sa za nás u Otca, ktorého Syna, Ježiša, si porodila z Ducha Svätého.« Ostrihom, 5. augusta 1901, Jozef Boltizár, biskup, generálny vikár.“ Krátko nato sa pozornosť obyvateľov okolitých obcí, a neskôr celého Žitného ostrova upriamila na jaskyňu a kvôli odpustkom ju vyhľadalo mnoho veriacich, najmä v deň Narodenia Panny Márie. Takto v Tomášikove vznikla popri tzv. veľkých hodoch (nedeľa Najsvätejšej Trojice) tradícia druhých, jaskynných hodov. Ani nie za jedno desaťročie sa z Tomášikova stalo známe pútnické miesto. Na výslovné želanie ostrihomského arcibiskupa kardinála Jusztiniána Serédyho, ktorý sem prišiel v r. 1934 osobne, 8. september sa stal aj dňom stretnutia mládeže. Farár Ján Vörös v r. 1939 napísal: “Okrem pátra Kerkaya tu bol aj kaplán Imrich Hóka a Ján Drahos, generálny vikár z Ostrihomu. Procesia sa konala od kostola po celej dedine. Imrich Hóka spočítal účastníkov. Bolo ich desaťtisíc, pričom mnohí odišli z bohoslužby domov alebo na jarmok... V dnešný deň pristúpilo k stolu Božiemu tisíc prijímajúcich. To všetko by sa nebolo neuskutočnilo, keby nebolo tohto pútnickeho miesta.“ Posledné oslavy kvôli vojne boli v r. 1943. Po nej nasledovala dvojročná prestávka, po ktorej sa opäť začali púte v deň Narodenia Panny Márie. Od r. 1960 však politické pomery nedovolili pokračovať v tejto tradícii. Až v r. 1990 vtedajší farár Štefan Bíróczi obnovil púte. V ďalších rokoch počet pútnikov dosiahol niekoľko tisíc.

 

V súčasnosti sa púte konajú takým spôsobom, že niektorí pútnici prichádzajú do filiálneho kostola vo Vozokanoch, kde sa vyspovedajú a pešo putujú do Tomášikova. Iní sa stretávajú pri kostole, kde sa koná adorácia. Odtiaľ putujú potom spolu na cintorín, kde sa pri jaskyni celebruje slávnostná svätá omša. Trnavský arcibiskup Mons. Ján Orosch dekrétom vyhlásil toto miesto 5. septembra 2015 za mariánske pútnické miesto Trnavskej arcidiecézy bez rozdielu národnosti, a na základe vyše storočnej tradície určil za výročný deň púte sobotu, ktorá je najbližšia ku dňu sviatku Narodenia Panny Márie.

 

---

Trnava - mesto

Milostivý obraz Panny Márie Trnavskej bol namaľovaný podľa vzoru z rímskeho Kostola svätých Alexeja a Bonifáca. Tento obraz zobrazuje Pannu Máriu s tmavou tvárou a tmavým odevom: ide o byzantský typ Márie Orodovnice. Obraz Panny Márie Trnavskej je maľba na dreve s rozmermi 89 x 71 cm. 

V porovnaní s originálom sa v mnohých detailoch odlišuje: rozdielne sú črty Máriinej tváre, pohľad a najmä gesto pravej ruky, ktorá je na trnavskom obraze obrátená smerom k divákovi. Panna Mária má okolo hlavy svätožiaru, pozadie je vyplnené na seba nadväzujúcimi kosoštvorcami s ľaliovými krížmi uprostred. Do Trnavy túto kópiu rímskeho obrazu priniesol neznámy študent a pôvodne ju umiestnili vo farskom Kostole sv. Mikuláša na severnej stene ľavej bočnej lode. Po skončení prístavieb bočných kaplniek (1629 – 1636) bol mariánsky obraz uložený v Kaplnke Svätého kríža. Na jej mieste dal uhorský prímas, ostrihomský arcibiskup Imrich Esterházy v rokoch 1739 – 1741 vystavať dnešnú Kaplnku Panny Márie. Jej výstavbu podnietilo viacero udalostí spojených s milostivým obrazom Panny Márie.

V roku 1663 Turci drancovali a pustošili Hlohovec, Nitru, Modru, Pezinok, františkánsky Kláštor sv. Kataríny a prenikli až do blízkosti Trnavy. Do samotného mesta sa však nedostali a Trnava zostala neporušená. V tomto čase sa udiala zvláštna udalosť – na obraze Panny Márie vo farskom kostole sa objavil krvavý pot. Hoci sa o tomto mimoriadnom úkaze zachovalo pomerne málo správ, ľudia tomu verili a šírili o tom správy aj počas nasledujúcich rokov.

Z čias druhej kuruckej vojny (1703 – 1711) pochádzajú ďalšie správy o zázračnom slzení mariánskeho obrazu. Spomína sa aj konkrétny dátum, a to 5. júl 1708, keď sa na obraze v ranných hodinách objavilo slzenie. To sa zopakovalo o niekoľko dní znova, dokonca dvakrát za sebou, v dňoch 10. a 11. augusta 1708. Všetky známe udalosti slzenia obrazu Panny Márie v Trnave z roku 1708 písomne zaznamenal prepošt Juraj Mártonffy a zaslal ich ostrihomskému arcibiskupovi Kristiánovi Augustovi, ktorý ustanovil 14-člennú vyšetrovaciu komisiu. Výsledky dôsledného šetrenia obrazu, zisťovania jeho pôvodu, pravosti, umiestnenia, času slzenia a potenia, vypočúvania svedkov zhrnula komisia v zápisnici z 27. novembra 1708. Na základe týchto skutočností ostrihomský arcibiskup a kardinál Kristián August rozhodol a listom z 19. decembra 1708 schválil verejnú úctu milostivého obrazu Panny Márie vo farskom Kostole sv. Mikuláša v Trnave. Odvtedy sa každoročne konali spomienkové sväté omše na pamäť slzenia v dňoch 5. júla a 10. a 11. augusta.

zdroje:     https://www.abu.sk/arcidieceza/putnicke-miest/               http://www.putnickemiesta.sk/