4. veľkonočná nedeľa  - Cyklus A  -  Jn 10, 1-10

"Nedeľa Dobrého pastiera"

Keď dovoľujeme vládnuť hriechu, blúdime ako stratené ovce. No sám Boh, náš Pastier, prišiel, aby nás hľadal. Cez všetky veky sa vzkriesený Pastier neunavuje hľadať nás, svojich bratov, zblúdených na púšťach sveta. Ranami svojej milosrdnej lásky  nás priťahuje na svoju cestu života. Aj dnes berie na svoje plecia mnohých.

Vzkriesený Pastier ide hľadať tých, ktorí blúdia v labyrintoch samoty a vytesnenia na okraj, ide im v ústrety prostredníctvom bratov a sestier, ktorí sa dokážu priblížiť s úctou a nežnosťou a dať pocítiť tým osobám Jeho hlas, ten nezabudnuteľný hlas, ktorý ich volá k priateľstvu s Bohom.

Vzkriesený Pastier berie na svoje plecia tých, čo sú obeťami otroctiev: neľudských prác, nezákonného obchodovania, zneužívania a diskriminácie. Berie na svoje plecia deti a dospievajúcich, ktorí sú pozbavení bezstarostnosti a zneužívaní, i tých, čo majú zranené srdce pre násilie podstupované vo vnútri vlastného domu.

Vzkriesený Pastier sa stáva spoločníkom na ceste pre tých, čo sú nútení zanechať svoju krajinu pre ozbrojené konflikty, teroristické útoky, hlad a utláčajúce režimy. Týmto núteným migrantom posiela v ústrety bratov pod každým nebom, aby sa delili o chlieb a nádej spoločného kráčania.

"Cesta,pravda a život"

Učeníci z Emmauz sa vracajú ku každodennému životu. Učiteľ umrel, je zbytočné dúfať. Kristov kríž bol krížom ich názorov o Bohu, Kristova smrť bola smrťou toho, čo si predstavovali, že je Boh. To oni boli mŕtvi v hrobe obmedzenosti ich chápania.

Človek paralyzuje seba samého tým, že odmieta prekonať vlastnú predstavu o Bohu. Sme zúfalí, lebo odmietame uveriť, že všemohúcnosť Boha nie je všemohúcnosť sily a autority, ale lásky, odpustenia a života!

Emauzskí učeníci rozpoznali Ježiša „pri lámaní chleba“. Pri Eucharistii. Ak si nenecháme rozlámať clonu zahmlievajúcu naše oči, ak nedovolíme, aby bola rozlámaná zatvrdnutosť nášho srdca a našich predsudkov, nikdy nebudeme môcť rozpoznať tvár Boha.

V temnosti najtmavšej noci, v t najzdrvujúcejšom zúfalstveom, sa k učeníkom, idúcim do Emauz približuje Ježiš a kráča po ich ceste, aby mohli odhaliť, že On je „cesta, pravda a život“ (Jn 14,6). Ježiš premieňa ich zúfalstvo na život, lebo keď vyprchá ľudská nádej, začína žiariť tá Božia: „Čo je nemožné ľuďom, je možné Bohu“ (Lk 18,27).

Keď sa človek dotkne dna neúspechu a neschopnosti, keď sa vzdá ilúzie, že je najlepší, že je stredom sveta, vtedy mu Boh podáva ruku, aby premenil jeho noc na úsvit, žiaľ na radosť a smrť na zmŕtvychvstanie.

Emauzskí učeníci sa po tom, ako stretli Zmŕtvychvstalého, vracajú plní radosti, dôvery a nadšenia do Jeruzalema. Zmŕtvychvstalý ich vzkriesil z hrobu ich nevery a zármutku. Našli vysvetlenie a naplnenie celého Písma, našli zmysel zdanlivej porážky kríža.

Ten, kto neprechádza skúsenosťou kríža až k pravde Zmŕtvychvstania, sám seba odsudzuje na zúfalstvo. Nemôžeme totiž stretnúť Boha bez toho, aby sme najprv ukrižovali naše obmedzené predstavy o akomsi bohu odzrkadľujúcom naše chápanie všemohúcnosti a moci.

Zmŕtvychvstanie nie je vierou zrodenou v Cirkvi, ale Cirkev sa zrodila z viery v Zmŕtvychvstanie. Svätý Pavol hovorí: „Ale ak nebol Kristus vzkriesený, potom je márne naše hlásanie a márna je aj vaša viera“ (1 Kor 15,14).

Je zbytočné zapĺňať miesta kultu, ak sú naše srdcia prázdne na bázeň pred Bohom. Nepomôže modliť sa, ak sa naša modlitba nepremení na lásku nasmerovanú k bratovi. Nepomôže nám starať sa o zovňajšok, lebo Boh hľadí na dušu a srdce a má odpor voči pokrytectvu. V očiach Boha je lepšie neveriť, než byť falošným veriacim, pokrytcom!

Pravá viera nás robí plnými lásky k blížnemu, milosrdnejšími, čestnejšími a ľudskejšími, oživuje naše srdcia, aby ich viedla milovať všetkých nezištne, bez rozdielov a bez uprednostňovania. Viera nás vedie nevidieť v druhom nepriateľa, ktorého treba poraziť, ale brata, ktorého treba milovať, slúžiť mu a pomáhať mu.

Pravá viera nás vedie šíriť, brániť a žiť kultúru stretnutia, dialógu, úcty a bratstva, vedie nás k odvahe odpustiť tomu, kto nás uráža, podať ruku tomu, kto padol, zaodieť nahého, nasýtiť hladného, navštíviť väzneného, pomôcť sirote, dať sa napiť smädnému, pomôcť starému človeku a núdznemu.

Pravá viera nás vedie k chráneniu práv druhých, s rovnakou silou a nadšením, s akými chránime tie naše. Čím viac rastieme vo viere a v poznaní, tým viac rastieme v pokore a vo vedomí toho, že sme maličkí. Bohu sa páči jedine viera vyznávaná životom.

Jediným prípustným extrémizmom pre veriacich je extrémizmus lásky k blížnemu! Akýkoľvek iný extrémizmus nepochádza od Boha a Bohu sa nepáči!

Tak ako emauzskí učeníci, vráťte sa do vášho Jeruzalema, do vášho každodenného života, k rodinám, k práci, plní radosti, odvahy a viery. Otvorte vaše srdce svetlu Zmŕtvychvstalého a dovoľte, aby premenil vašu neistotu na pozitívnu silu pre vás i pre druhých. Nemajte strach milovať všetkých, priateľov aj nepriateľov, lebo v žitej láske spočíva sila a poklad veriaceho!                 / Z myšlienok sv. Otca Františka/

2. Veľkonočná nedeľa  alebo Nedeľa Božieho milosrdenstva, cyklus A - Jn 20,19-31

„Pán môj a Boh môj!“

Naše zmŕtvychvstanie sa začína od tohto verného a trpezlivého milosrdenstva, od zistenia, že Boh sa neunaví vystieraním ruky k nám, aby nás pozdvihol z našich pádov. Chce, aby sme ho videli takto: nie ako nejakého pána, s ktorým si musíme vyrovnať účty, ale ako nášho Otecka, ktorý nás vždy pozdvihne.

Životom kráčame vpred tápajúc, ako dieťa, ktoré sa učí chodiť, no padne, ešte zopár krokov a opäť padne, znova a znova padá a zakaždým ho otec zdvihne. Tá ruka, ktorá nás vždy pozdvihuje, je milosrdenstvo: Boh vie, že bez milosrdenstva zostávame na zemi, že pre to, aby sme kráčali, sa potrebujeme vrátiť na nohy.

Môžeš namietať: „Ja však nikdy neprestanem padať!“ Pán to vie a je vždy pripravený opäť ťa pozdvihnúť. On nechce, aby sme neustále rozmýšľali o našich pádoch, ale aby sme hľadeli na neho, ktorý v pádoch vidí deti, ktoré treba pozdvihnúť, v biedach vidí deti, ktoré treba milovať s milosrdenstvom.

„Dal som svoju biedu Pánovi? Ukázal som mu moje pády, aby ma pozdvihol?“ Alebo je niečo, čo si ešte držím v sebe? Nejaký hriech, výčitku minulosti, ranu, ktorú mám vnútri, zášť voči niekomu, názor o konkrétnej osobe... Pán čaká, že mu prinesieme naše biedy, aby nám dal objaviť svoje milosrdenstvo.

Učeníci opustili Pána počas jeho utrpenia a cítili sa byť vinní. Ježiš však, keď ich stretáva, nerobí dlhé kázne. Im, ktorí boli vnútorne zranení, ukazuje svoje rany. Tomáš sa ich môže dotknúť a objavuje lásku, objavuje koľko Ježiš trpel zaňho, ktorý ho opustil. V tých ranách sa rukou dotýka nežnej blízkosti Boha.

Tomáš, ktorý prišiel neskoro, keď objíma milosrdenstvo, predchádza ostatných učeníkov: neverí len v zmŕtvychvstanie, ale aj v bezhraničnú lásku Boha. A robí to najjednoduchšie a najkrajšie vyznanie viery: „Pán môj a Boh môj!“ Hľa, zmŕtvychvstanie učeníka: nastáva, keď jeho krehké a zranené človečenstvo vstupuje do toho Ježišovho. Tam sa rozptyľujú pochybnosti, tam sa Boh stáva mojím Bohom, tam začíname prijímať seba samých a milovať svoj život.

V skúške, ktorou prechádzame, s našimi strachmi a pochybnosťami, opäť zisťujeme, že sme krehkí. Potrebujeme Pána, ktorý v nás vidí za našimi krehkosťami krásu. S Ním znovu objavujeme, že sme vzácni v našich krehkostiach. Odhaľujeme, že sme ako prenádherné krištále, krehké a vzácne zároveň. A ak sme, tak ako krištáľ, pred Bohom priezrační, Jeho svetlo, svetlo Jeho milosrdenstva svieti v nás, vo svete. To je dôvod, aby sme boli „plní radosti, hoci sa teraz, trochu aj rmútime pre rozličné skúšky” (1 Pt 1,6).

Učme sa od prvotnej kresťanskej komunity, opísanej v knihe Skutkov apoštolov. Prijala milosrdenstvo a žila s milosrdenstvom: „Všetci, čo uverili, boli pospolu a všetko mali spoločné. Predávali pozemky a majetky a rozdeľovali ich všetkým, podľa toho, ako kto potreboval.“ (Sk 2,44-45). To nie je ideológia, je to kresťanstvo.

V tej komunite, po zmŕtvychvstaní Ježiša, len Tomáš zostal pozadu a tí druhí naňho čakali. Dnes, zdá sa, je to opačne: jedna maličká časť ľudstva išla vpred, zatiaľ čo väčšina zostala pozadu. A každý by mohol povedať: „Sú to komplexné problémy, nie je na mne, aby som sa postaral o núdznych, musia na nich myslieť druhí!“

Svätá Faustína, po tom, ako stretla Ježiša, píše: „V trpiacej duši musíme vidieť ukrižovaného Ježiša, a nie príživníka a bremeno. Pane, dávaš nám príležitosť cvičiť sa v skutkoch milosrdenstva, a my sa cvičíme v súdoch“ (Denníček, 6. september 1937). Ona sama sa jedného dňa sťažovala Ježišovi, že keď sme milosrdní, majú nás za naivných. Povedala: „Pane, keď často zneužívajú moju dobrotu“. Ježiš na to: „To nič, dcéra moja, nech ťa to nezaujíma. Ty buď vždy milosrdná voči všetkým“ (24. december 1937).

Nemyslime len na naše záujmy, na záujmy jednej časti. Berme túto skúšku ako príležitosť pripraviť zajtrajšok všetkých. Bez vyraďovania kohokoľvek. Pretože bez vízie celku nebude budúcnosti pre nikoho.

Dnes Ježišova neozbrojená a odzbrojujúca láska kriesi srdce učeníka. Aj my, tak ako apoštol Tomáš, prijmime milosrdenstvo, spásu sveta. A buďme milosrdní k tomu, kto je najslabší: jedine tak znovu vybudujeme nový svet.             /Z myšlienok sv.Otca Františka/

Právo na nádej a odvahu  /myšlienky sv. Otca Františka/

„Po sobote“ (Mt 28,1) sa ženy vydali k hrobu. Takto sa začína Evanjelium tejto svätej vigílie, sobotou. Môžeme sa vidieť v pocitoch žien v ten deň. Tak ako my, v očiach mali drámu utrpenia, jednej nečakanej tragédie, ktorá sa odohrala príliš rýchlo. Videli smrť a smrť mali v srdci. K bolesti sa pridal strach: mali mať aj ony rovnaký koniec ako Učiteľ? A potom strachy z budúcnosti, všetko je treba obnoviť. Zranená pamäť, udusená nádej. Pre nich to bola tá najtemnejšia hodina, tak, ako je to pre nás.

Avšak v tejto situácii sa ženy nenechávajú paralyzovať. Nepoddávajú sa temným silám lamentovania a náreku, neuzatvárajú sa v pesimizme, neunikajú z reality. Konajú niečo jednoduché a mimoriadne: vo svojich domoch pripravujú vonné masti pre Ježišovo telo. Nezriekajú sa lásky: v tme srdca zapaľujú milosrdenstvo. Panna Mária v sobotu, v deň, ktorý jej bude zasvätený, sa modlí a dúfa. Vo výzve bolesti dôveruje Pánovi.

Tieto ženy bez toho, aby to vedeli, pripravovali v tme tej soboty „úsvit prvého dňa v týždni“, dňa, ktorý zmenil dejiny. Ježiš, ako semienko v zemi, šiel dať vo svete vyklíčiť novému životu; a ženy modlitbou a láskou pomáhali nádeji, aby rozkvitla. Koľko ľudí v smutných dňoch, ktoré prežívame, konalo a koná tak, ako tie ženy, zasievajúc výhonky nádeje! Prostredníctvom malých gest starostlivosti, lásky, modlitby.

Na úsvite ženy idú k hrobu. Tam im anjel hovorí: „Vy sa nebojte! Niet ho tu, lebo vstal“. Pred hrobom počujú slová života... A potom stretávajú Ježiša, tvorcu nádeje, ktorý potvrdzuje to hlásanie a hovorí: „Nebojte sa!“ Nemajte strach, nebojte sa: to je hlásanie nádeje. Je pre nás, dnes. Dnes. Sú to slová, ktoré nám Boh opakuje v noci, ktorou prechádzame.

V túto noc nadobúdame jedno základné právo, ktoré nám nebude odobraté: právo na nádej. Je to jedna nová, živá nádej, ktorá pochádza od Boha. Nie je iba optimizmom, nie je akýmsi tľapnutím po pleci či príležitostným povzbudením s chvíľkovým úsmevom. Nie. Je to nebeský dar, ktorý sme si nemohli zaobstarať sami.

Všetko dopadne dobre, hovoríme s vytrvalosťou po tieto týždne, vyslovujúc od srdca slová povzbudenia. No s plynutím dní a vzrastaním strachov, aj tá najsmelšia nádej môže vyprchať. Ježišova nádej je iná. Vkladá do srdca istotu, že Boh vie všetko obrátiť na dobré, pretože dokonca aj z hrobu dáva vychádzať životu. Hrob je miesto, odkiaľ sa viac nevychádza. Ježiš z neho však vyšiel pre nás, vstal z mŕtvych pre nás, aby priniesol život tam, kde bola smrť, aby začal nové dejiny na mieste, ktoré už zavalili kameňom.

Ježiš, ktorý odvalil balvan od vstupu do hrobu, môže odsunúť skaly, ktoré zapečaťujú srdce. Preto sa nepoddávame rezignácii, nezavaľujeme nádej skalou. Môžeme a musíme dúfať, pretože Boh je verný. Nenechal nás osamote, navštívil nás: prišiel do každej našej situácie, do bolesti, úzkosti, do smrti. Jeho svetlo osvietilo temnotu hrobu: dnes chce dosiahnuť aj tie najtemnejšie kúty života. Sestra, brat, aj keď si v srdci pochoval nádej, nevzdávaj sa: Boh je väčší. Temnota a smrť nemajú posledné slovo. Odvahu, s Bohom nič nie je stratené!

Odvahu: je to slovo, ktoré v Evanjeliách vždy vychádza z Ježišových úst. Len jeden jediný krát ho vyslovujú druhí, aby núdznemu povedali: „Neboj sa! Vstaň, [Ježiš] ťa volá!“ (Mk 10,49). Je to on, zmŕtvychvstalý, kto pozdvihuje nás úbožiakov. Ak si slabý a krehký na ceste, ak padáš, nemaj strach. Boh k tebe vystiera ruku a hovorí ti: „Odvahu!“ Nemôžeš si ju dať sám, no môžeš ju prijať, ako dar.

Stačí si otvoriť srdce v modlitbe, stačí trochu nadvihnúť ten kameň, ktorým je privalený vchod do srdca, aby si dovolil vstúpiť Ježišovmu svetlu. Stačí ho pozvať: „Príď Ježišu do mojich strachov a aj mne povedz: Odvahu!“ S tebou Pane budeme skúšaní, avšak nie rozrušení. A akýkoľvek smútok by v nás prebýval, budeme cítiť, že musíme dúfať, pretože s tebou kríž vyústi do zmŕtvychvstania, pretože ty si s nami v temnote našich nocí: si istotou v našich neistotách, Slovom v našich tichách, a nič nám nikdy nebude môcť ukradnúť lásku, ktorú k nám prechovávaš.

Hľa, veľkonočné hlásanie, hlásanie nádeje. To obsahuje aj druhú časť, vyslanie. «Choďte, oznámte mojim bratom, aby šli do Galiley» (Mt 28,10), hovorí Ježiš. «Ide pred vami do Galiley» (v. 7), hovorí anjel. Pán ide pred nami, vždy nás predchádza. Je pekné vedieť, že kráča pred nami, že navštívil náš život a našu smrť, aby nás predišiel do Galiley, čiže na miesto, ktoré jemu i jeho učeníkom pripomínalo každodenný život, rodinu, prácu. Ježiš túži, aby sme tam priniesli nádej, do každodenného života.

Galilea bola pre učeníkov aj miestom spomienok, predovšetkým na prvé povolanie. Vrátiť sa do Galiley je spomenúť si, že sme boli Bohom milovaní a povolaní. Každý z nás má svoju Galileu. Potrebujeme pokračovať v ceste pamätajúc si, že sa rodíme a znovuzrodzujeme z nezištného povolania lásky. Tam, v mojej Galilei. Toto je bod, z ktorého treba vždy začať odznova, a to predovšetkým v krízach, v časoch skúšky. V pamäti mojej Galiley.

Galilea bola tým najvzdialenejším regiónom od miesta, kde sa nachádzali, od Jeruzalema. A nielen geograficky: Galilea bola tým najvzdialenejším miestom od posvätnosti Svätého mesta. Bola to oblasť zaľudnená rozličným obyvateľstvom, ktoré praktizovalo rôzne kulty: bola to „Galilea pohanov“ (Mt 4,15). Ježiš učeníkov posiela tam, žiada, aby začali odtiaľ. Čo nám to hovorí? Že ohlasovanie nádeje nemá byť ohraničené našimi svätými ohradami, ale treba ho niesť všetkým. Pretože všetci potrebujú byť povzbudení, a ak to neurobíme my, ktorí sme sa rukou dotkli «Slova života» (1 Jn 1,1), kto to urobí?

Aké pekné je byť kresťanmi, ktorí utešujú, ktorí nesú ťažoby druhých, ktorí povzbudzujú: ohlasovatelia života v čase smrti! Do každej Galiley, do každého regiónu toho ľudstva, ku ktorému patríme a ktoré nám patrí, pretože všetci sme bratmi a sestrami, nesieme spev života!

Umlčme výkriky smrti, dosť bolo vojen! Nech sa zastaví výroba a obchod so zbraňami, pretože potrebujeme chlieb a nie pušky. Nech sa zastavia umelé potraty, ktoré zabíjajú nevinný život. Nech sa otvoria srdcia tých, čo majú, aby naplnili prázdne ruky toho, kto je obratý o to nevyhnutné.

Ženy nakoniec Ježišovi „objali nohy“ (Mt 28,9), tie nohy, ktoré pre to, aby nám vyšli v ústrety, vykonali dlhú cestu, až potiaľ, aby vstúpili do hrobu a vyšli z neho. Objali nohy, ktoré pošliapali smrť a otvorili cestu nádeji. My, pútnici hľadajúci nádej, sa dnes túlime k tebe, Ježišu Kriste. Obraciame sa smrti chrbtom a otvárame srdcia tebe, ktorý si Život.

6. pôstna nedeľa, Kvetná nedeľa - cyklus A, Mt 26,14 – 27,66

 „ Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil? "  

Ježiš „sa zriekol seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu“ (Flp 2,7). Nechajme sa voviesť týmito slovami apoštola Pavla do týchto svätých dní, kde Božie slovo, ako opakujúci sa refrén, ukazuje Ježiša ako sluhu: Na Zelený štvrtok je sluhom, ktorý umýva nohy učeníkom; na Veľký piatok je predstavený ako trpiaci a víťazný sluha, a už zajtra o ňom Izaiáš prorokuje: «Hľa, môj služobník, priviniem si ho» (Iz 42,1).

Boh nás zachránil slúžiac nám; Vo všeobecnosti si myslíme, že to my slúžime Bohu. Nie, je to on, kto nám nezištne slúžil, pretože nás miloval ako prvý. Je ťažké milovať bez toho, aby sme boli milovaní. A ešte ťažšie je slúžiť, ak nedovolíme Bohu, aby nám slúžil.

Akým spôsobom nám však slúžil Pán? Tým, že dal svoj život za nás. Sme mu drahí a stáli sme ho draho. Svätá Angela z Foligna dosvedčila, že od Ježiša počula tieto slová: „Nemiloval som ťa zo žartu“. Jeho láska ho priviedla k tomu, že sa pre nás obetoval, že na seba vzal všetko naše zlo. Je to niečo, čo nás necháva s otvorenými ústami.

Boh nás zachránil dovoliac, aby sa naše zlo na ňom vyvŕšilo. A to bez jeho reakcie, jedine s pokorou, trpezlivosťou a poslušnosťou sluhu, výlučne so silou lásky. A Otec podopieral Ježišovu službu: nezahnal zlo, ktoré naňho dorážalo, ale posilňoval ho v jeho utrpení, aby naše zlo bolo porazené jedine dobrom, aby ním úplne do hĺbky prešla láska. Až do dna. Pán nám slúžil až tak, že zažíval tie najbolestnejšie situácie pre toho, kto miluje: zradu a opustenie.

Ježiš znášal zradu učeníka, ktorý ho predal a učeníka, ktorý ho zaprel. Bol zradený ľuďmi, ktorí mu volali na slávu a potom kričali: «Ukrižovať ho!» (Mt 27,22). Bol zradený náboženskou inštitúciou, ktorá ho nespravodlivo odsúdila a politickou inštitúciou, ktorá si umyla ruky. Pomyslime na malé či veľké zrady, ktoré sme v živote znášali. Je strašné, keď zistíme, že pevne vložená dôvera je oklamaná. V hĺbke srdca sa rodí tak veľké sklamanie, že sa zdá, že život viac nemá zmysel. K tomuto dochádza preto, že sme sa narodili pre to, aby sme boli milovaní a aby sme milovali, a tou najbolestnejšou vecou je byť zradení tým, kto sľúbil, že nám bude verný a nablízku. Nemôžeme si ani len predstaviť, aké bolestné to bolo pre Boha, ktorý je láska.

Nahliadnime do nášho vnútra. Ak sme k sebe úprimní, vidíme naše nevernosti. Koľko falošností, pokrytectiev a dvojtvárností! Koľko zradených dobrých úmyslov! Koľko nedodržaných prísľubov! Koľko zanechaných predsavzatí! Pán pozná naše srdce lepšie ako my, vie, akí sme slabí a nestáli, koľko padáme a s akou námahou opäť vstávame a aké je ťažké uzdraviť isté rany. A čo urobil, aby nám prišiel v ústrety, aby nám slúžil? To, čo povedal prostredníctvom proroka: „Uzdravím ich odpadlíctvo, budem ich milovať, hoci si to nezaslúžia“ (Oz 14,5).

Uzdravil nás tak, že na seba vzal naše nevernosti, vzal od nás naše zrady. Takže my, namiesto malomyseľnosti v strachu, že to nedokážeme, môžeme pozdvihnúť zrak k Ježišovi na kríži, prijať jeho objatie a povedať: „Hľa, moja nevera je tam, vzal si si ju ty, Ježiš. Otvor mi náručie, slúž mi tvojou láskou, aj naďalej ma podopieraj... Idem teda vpred!“

Ježiš na kríži hovorí: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ (Mt 27,46). Je to silná veta. Ježiš utrpel opustenie svojimi najbližšími, ktorí zutekali. Zostával mu však Otec. Teraz, v priepasti osamelosti, po prvýkrát ho volá všeobecným menom „Boh“. A volá k nemu mocným hlasom: „prečo?“, to najsrdcervúcejšie „prečo?“: „Prečo si ma aj ty opustil?“ V skutočnosti sú to slová žalmu (Ž 22,2): hovoria nám, že Ježiš vniesol do modlitby aj extrémnu skľúčenosť. Zostáva však fakt, že ju zakúsil: zakúsil to najväčšie opustenie, o ktorom svedčia Evanjeliá prinášajúc jeho autentické slová.

Keď sa cítime tlačení k múru, keď sa nachádzame v slepej uličke, bez svetla a východiska, keď sa zdá, že dokonca ani Boh neodpovedá, pamätajme na to, že nie sme sami. Ježiš zakúsil totálnu opustenosť, situáciu, ktorá mu bola najviac cudzia, preto, aby bol vo všetkom solidárny s nami. Urobil to pre mňa, pre teba, pre všetkých nás, aby ti povedal: „Neboj sa, nie si sám. Zakúsil som celú tvoju skľúčenosť, aby som bol vždy po tvojom boku“.

Hľa, pokiaľ nám až slúžil Ježiš, spúšťajúc sa do priepasti našich najkrutejších utrpení, až po zradu a opustenie. Dnes, v dráme vojny, zoči-voči mnohým trieštiacim sa istotám, tvárou v tvár mnohým zradeným očakávaniam, v pocite opustenia, ktoré nám zviera srdce, Ježiš každému hovorí: „Odvahu: otvor si srdce mojej láske. Pocítiš útechu Boha, ktorý ťa podopiera“.

Stojac pred Bohom, ktorý nám slúžil až tak, že zakúsil zradu a opustenie, môžeme nezrádzať to, pre čo sme boli stvorení, neopúšťať to, čo je dôležité. Sme na svete, aby sme milovali jeho i druhých. Zvyšok sa pominie, toto zostáva. Dráma, ktorou prechádzame v tomto čase nás nabáda brať vážne to, čo je vážne, a nestratiť sa v banálnych veciach; znovuobjaviť, že život neslúži na nič, ak neslúžime. Pretože život sa meria na základe lásky.

Buďme doma, buďme pred Ježišom na kríži. Hľaďte na kríž, ktorý je mierou lásky Boha k nám. Pred Bohom, ktorý nám slúži až po vydanie života, hľadiac na kríž si prosme milosť žiť pre službu. Snažme sa kontaktovať tých, ktorí trpia, ktorí sú sami a v núdzi. Nemyslime len na to, čo nám chýba, ale myslime na dobro, ktoré môžeme vykonať.

Hľa, môj služobník, ktorého podopieram. Otec, ktorý podopieral Ježiša v utrpení, povzbudzuje aj nás v službe. Iste, milovať, modliť sa, odpúšťať, ujímať sa starostlivo druhých, tak v rodine, ako aj v spoločnosti, nás môže stáť veľa. Môže sa to zdať ako krížová cesta. Avšak cesta služby je tou víťaznou cestou, ktorá nás zachránila a ktorá nám zachraňuje život.

Hľaďte na skutočných hrdinov, ktorí v týchto dňoch vychádzajú na svetlo, nie sú to tí, čo majú slávu, peniaze a úspech, ale tí, čo dávajú seba samých, aby slúžili druhým. Cíťte sa povolaní vložiť svoj život do hry. Nemajte strach vynaložiť ho pre Boha a pre druhých, takto získate! Pretože život je darom, ktorý získavame tým, že sa darujeme. A pretože tou najväčšou radosťou je povedať „áno“ láske, bez „ak“ a bez „ale“. Povedať „áno“ láske, bez „ak“ a bez „ale“. Tak, ako to urobil Ježiš pre nás.

V tomto období je mnoho športových udalostí zrušených, no vychádzajú na povrch tie najlepšie plody športu: odolnosť, tímový duch, bratstvo, vydávanie toho najlepšieho zo seba... Takže podporujme šport pre pokoj a rozvoj.

Drahí, s vierou sa vydajme na cestu Svätého týždňa, v ktorom Ježiš trpí, umiera a vstáva z mŕtvych. Jednotlivci a rodiny, ktorí sa nebudú môcť zúčastniť na liturgických sláveniach, sú pozvaní sústrediť sa v modlitbe doma, aj za pomoci technologických prostriedkov. Duchovne sa zomknime s chorými, s ich rodinami a s tými, ktorí sa o nich s toľkou obetavosťou starajú; modlime sa za zosnulých, vo svetle veľkonočnej viery. Každý je prítomný v našom srdci, v našich spomienkach, v našej modlitbe.

Od Márie sa učíme vnútornému stíšeniu, pohľadu srdca, milujúcej viere, aby sme nasledovali Ježiša na krížovej ceste, ktorá vedie k sláve zmŕtvychvstania. Ona kráča s nami a podopiera našu nádej.

  /Z myšienok sv.Otca Františka/

5. pôstna nedeľa, cyklus A, Jn 11,1-45

" Ja som vzkriesenie a život... Verte! "  

Keď Ježiš prišiel do Betánie, Lazár bol už štyri dni mŕtvy. Ježiš sa dáva vidieť ako Pán života, ako ten, ktorý dokáže darovať život i mŕtvym. S chvením v srdci pristupuje k hrobu, vzdáva vďaky Otcovi, káže otvoriť hrobku a silne zvolá: „Lazár, poď von!“ A Lazár vychádza. Tu hmatateľne vnímame, že Boh je život a dáva život, no preberá na seba tragédiu smrti. Ježiš mohol zabrániť smrti svojho priateľa Lazára, no chcel sám osobne niesť našu bolesť zo smrti drahých ľudí, no najmä chcel ukázať Božiu vládu nad smrťou.

Viera človeka a Božia všemohúcnosť sa vzájomne hľadajú a nakoniec sa aj stretnú. Vidíme to vo zvolaní Marty a Márie a všetkých nás spolu s nimi: „Keby si bol býval tu!“ A Božou odpoveďou nie je nejaká prednáška. Božou odpoveďou na problém smrti je Ježiš: Ja som vzkriesenie a život... Verte! Uprostred náreku naďalej verte, aj keby sa zdalo, že smrť zvíťazila. Odvaľte kameň z vašich sŕdc! Nechajte, aby Božie Slovo opäť vnieslo život tam, kde je smrť.

Aj dnes nám Ježiš opakuje: „Odvaľte kameň“. Boh nás nestvoril pre hrob, stvoril nás pre život krásny, dobrý, radostný. To „závisťou diabla prišla na svet smrť“, hovorí Kniha múdrosti, ale Ježiš Kristus prišiel, aby nás oslobodil z jej pút. Sme povolaní, aby sme odvalili kamene všetkého, čo páchne smrťou. Pretvárka v žití viery je smrť, deštruktívna kritika voči druhým je smrť, urážka a ohováranie je smrť, odsúvanie chudobných na okraj je smrť.

Pán od nás žiada, aby sme odvalili kamene zo svojho srdca, a život tak opäť okolo nás zakvitne. Kristus žije a ten, kto ho prijíma a pevne sa ho drží, vstupuje do kontaktu so životom. Bez Krista alebo mimo Krista nielen že nie je prítomný život, ale sa upadá do smrti.

Vzkriesenie Lazára je znakom znovuzrodenia, ktoré sa vo veriacom uskutočňuje skrze krst, plným ponorením sa do Kristovho veľkonočného (paschálneho) tajomstva. Účinkovaním a silou Ducha Svätého je kresťan osobou, ktorá kráča životom ako nové stvorenie: stvorenie určené pre život a smerujúce k životu.

Nech nám Panna Mária pomáha, aby sme boli plní súcitu ako jej Syn Ježiš, ktorý si osvojil našu bolesť. Nech sa každý z nás stane blížnym pre tých, ktorí zažívajú skúšku, aby sme sa pre nich stali odrazom Božej lásky a nehy, ktorá vyslobodzuje zo smrti a dáva zvíťaziť životu.              /Z myšienok sv.Otca Františka/

4. pôstna nedeľa, cyklus A, Jn 9,1-41

„Ale jedno viem: že som bol slepý a teraz vidím“

Evanjelium (Jn 9,1-41) podáva epizódu o mužovi slepom od narodenia, ktorému Ježiš navracia zrak. Toto zázračné znamenie je potvrdením Ježišovho vyhlásenia o sebe samom: „Ja som svetlo sveta“, svetlo, ktoré rozjasňuje naše temnoty. Takýto je Ježiš. On osvetľuje na dvoch úrovniach: na fyzickej a duchovnej. Slepec najskôr nadobúda zrak očí a potom je privedený k viere v „Syna človeka“, čiže v Ježiša. Je to celý proces.

Zázraky, ktoré Ježiš koná nie sú veľkolepé činy, ale ich účelom je priviesť k viere prostredníctvom procesu vnútorného premenenia. Zákonníci, ktorí tam boli ako skupina, sa zdráhajú uznať zázrak a dávajú uzdravenému mužovi úskočné otázky. On ich ale zaskočí silou reality: „Ale jedno viem: že som bol slepý a teraz vidím“. Uprostred nedôverčivosti a nevraživosti tých, ktorí stáli okolo a neveriacky ho vypočúvali, on prechádza procesom, ktorý ho postupne privádza k odkrytiu identity toho, ktorý mu otvoril oči, a k vyznaniu viery v neho. Vo svetle viery ten, ktorý bol slepý, objavuje svoju novú identitu. Už je „novým stvorením“ schopným vidieť svoj život a svet okolo v novom svetle, lebo vstúpil do spoločenstva s Kristom, vstúpil do novej dimenzie. Už viac nie je nijakým žobrákom vylúčeným zo spoločenstva; už viac nie je otrokom slepoty a predsudkov.

Hriech je ako temný závoj, ktorý nám zahaľuje tvár a bráni nám jasne vidieť seba samých i svet; Pánovo odpustenie odstraňuje tento tieniaci a temný kryt a dáva nám nové svetlo. Pôstne obdobie nech je vhodným a vzácnym časom na priblíženie sa k Pánovi, prosiac ho o jeho milosrdenstvo, v rôznych formách, ktoré nám Matka Cirkev ponúka.

Uzdravený slepec, ktorý už vidí tak svojimi telesnými očami ako aj očami duše, je obrazom každého pokrsteného, ktorý ponorením do milosti bol vytrhnutý z temnôt a postavený do svetla viery. Ale nestačí svetlo získať, je potrebné sa svetlom stať. Každý z nás je povolaný prijať Božie svetlo, aby ho dával najavo celým svojím životom.

Prví kresťania, teológovia prvých storočí, hovorievali, že kresťanské spoločenstvo, t. j. Cirkev, je „tajomstvom luny“, lebo vydáva svetlo, hoci to svetlo nie je jej vlastným, ale je svetlom, ktoré dostáva od Krista. Aj my máme byť „tajomstvom luny“: vydávať svetlo získané od slnka, ktorým je Kristus, Pán.

Dnes nám to pripomína sv. Pavol: „Žite ako deti svetla! Ovocie svetla je v každej dobrote, spravodlivosti a pravde“ (Ef 5,8-9). Semiačko nového života vložené do nás v krste je ako iskierka ohňa, ktorý očisťuje predovšetkým nás, keď spaľuje zlo, ktoré máme v srdci, a umožňuje nám žiariť a osvetľovať. Ježišovým svetlom.                               /Z myšienok sv.Otca Františka/

3. pôstna nedeľa, cyklus A, Jn 4, 5-42

„Daj sa mi napiť“

Evanjeliová stať tretej pôstnej nedele je o stretnutí Ježiša so Samaritánkou. Je na ceste so svojimi učeníkmi a zastavujú sa pri studni v Samárii. Samaritánov Židia považovali za heretikov a veľmi nimi pohŕdali, ako obyvateľmi druhej kategórie. Ježiš je unavený a smädný. Prichádza akási žena, aby si nabrala vody a on ju žiada: „Daj sa mi napiť“. Týmto spôsobom, zbúraním každej zábrany, začína rozhovor, v ktorom tejto žene odhaľuje tajomstvo živej vody, t. j. Ducha Svätého, Božieho daru.

Stredobodom rozhovoru Ježiša so Samaritánkou je voda. Na jednej strane, voda ako podstatný prvok pre život, ktorý zaháňa smäd tela a udržuje život. Na druhej strane je tu voda ako symbol Božej milosti, ktorá dáva večný život. V biblickej tradícii je Boh prameňom živej vody – tak to hovoria Žalmy, Proroci –: vzdialenie sa od Boha, prameňa živej vody, a od jeho Zákona prináša to najhoršie sucho. Taká je skúsenosť izraelského ľudu na púšti. Počas dlhého putovania za slobodou ľud, vyprahnutý smädom, šomre proti Mojžišovi a proti Bohu, že nemá vody. A tak, z vôle Božej, Mojžiš vyvedie vodu zo skaly na znak Božej prozreteľnosti, ktorou sprevádza svoj ľud a dáva mu život (porov. Ex 17,1-7).

Kto je smädný po spáse, môže si ju zadarmo nabrať u Ježiša, a Duch Svätý sa v ňom stane prameňom večného života v plnosti. Prísľub živej vody, ktorý Ježiš dal Samaritánke sa stal skutočnosťou v jeho Veľkej noci: z jeho zraneného boku vyšla „krv a voda“ (Jn 19,34). Kristus, zabitý a vzkriesený Baránok, je prameň, z ktorého vyviera Duch Svätý, ktorý odpúšťa hriechy a dáva nový život.

Tak ako Samaritánka, ktokoľvek sa stretne so živým Ježišom, cíti potrebu vyrozprávať to ostatným, aby všetci mohli vyhlásiť, že Ježiš „je naozaj Spasiteľ sveta“ (Jn 4,42), ako to napokon urobili aj krajania tej ženy. Aj my, stvorení k novému životu v krste, sme povolaní vydávať svedectvo o živote a nádeji, ktorá je v nás.

Ak naše hľadanie a náš smäd nájdu svoje utíšenie v Kristovi, dáme najavo, že spása nespočíva vo „veciach“ tohto sveta, ktoré nakoniec aj tak spôsobujú sucho, ale v Tom, ktorý nás miloval a stále nás miluje: v Ježišovi, našom Spasiteľovi, v živej vode, ktorú nám ponúka.            /Z myšlienok sv.Otca Františka/

2. pôstna nedeľa, cyklus A, Mt 17, 1-9

„Vstaňte a nebojte sa“ (Mt 17,7)

Evanjelium (Mt 17,1-9) nám ponúka príbeh Ježišovho premenenia. Ježiš berie so sebou Petra, Jakuba a Jána a vystupuje na vysoký vrch, symbol blízkosti s Bohom, aby ich otvoril pre plnšie pochopenie tajomstva svojej osoby, že bude musieť trpieť, umrieť a potom vstane z mŕtvych. Ježiš im totiž začal hovoriť o utrpení, smrti a zmŕtvychvstaní, ktoré ho čakajú, ale učeníci nedokázali prijať túto perspektívu. A preto, keď prídu na vrchol hory, Ježiš sa pohrúži do modlitby a pred trojicou učeníkov sa premení: ako hovorí Evanjelium, „tvár mu zažiarila sťa slnko a odev mu zbelel ako svetlo“ (v. 2).

Nezvyčajnou udalosťou Premenenia sú traja učeníci povolaní rozpoznať v Ježišovi Božieho Syna žiariaceho slávou. Týmto sa posunuli v poznaní svojho Učiteľa a uvedomili si, že ľudský výraz nevyjadruje celú jeho podstatu; ich očiam bol zjavený nadpozemský a božský rozmer Ježiša. Nebeský Otec potvrdzuje Ježišovo „uvedenie do úradu“, uskutočnené už v deň krstu v Jordáne, a pozýva učeníkov počúvať Ho a nasledovať.

Zo skupiny Dvanástich si Ježiš vyberá a berie so sebou na vrch premenenia iba Petra, Jakuba a Jána. Vyhradzuje im privilégium byť prítomní pri Jeho premenení. Ale prečo si volí práve týchto troch? Lebo sú svätejší? Nie. Veď Peter ho v hodine svojej skúšky zaprie; a dvojica bratov Jakub a Ján si bude žiadať prvé miesta v Jeho kráľovstve. Ježiš ale nerobí výber podľa našich kritérií, ale podľa svojho plánu lásky.

Ježišova láska je bez hraníc a On si vyberá Petra, Jakuba a Jána ako svedkov svojho premenenia v súlade s týmto plánom lásky. Ide teda ničím nepodmienenú voľbu, o slobodnú iniciatívu, Božské priateľstvo, ktoré nežiada nič na oplátku. A tak ako povolal troch učeníkov na vrch Tabor, tak aj dnes volá niektorých, aby mu boli blízko, aby mohli vydávať svedectvo. Byť svedkami Ježiša je dar, ktorý sme si nezaslúžili. Cítime sa nehodní, no nemôžeme sa stiahnuť späť s ospravedlnením, že sme neschopní.

My sme neboli na hore Tábor, nevideli sme na vlastné oči žiariť Ježišovu tvár ako slnko. Napriek tomu aj nám bolo odovzdané Slovo spásy, bola nám darovaná viera a zakúsili sme, rozličnými spôsobmi, radosť zo stretnutia s Ježišom. Aj nám Ježiš hovorí: „Vstaňte a nebojte sa“ (Mt 17,7).

Začiatok Ježišovho verejného účinkovania sa udial v Galilei, na periférii v porovnaní s Jeruzalom a v kraji pochybnej povesti kvôli premiešanosti s pohanmi. Z tohto kraja sa neočakávalo nič dobré či nové; avšak, práve tam Ježiš, ktorý vyrastal v galilejskom Nazarete, začína svoje ohlasovanie. Ježiš ohlasuje ústredné jadro svojho učenia, zhrnuté do výzvy: „Robte pokánie, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo“. Táto zvesť je ako mocný prúd svetla, ktorý prechádza temnotami a rozháňa hmlu, a evokuje Izaiášovo proroctvo, ktoré sa čítava vo vianočnej noci: „Ľud, čo kráča vo tmách, uzrie veľké svetlo...“ (9,1). Príchodom Ježiša, svetla sveta, Boh Otec zjavil ľudstvu svoju blízkosť a priateľstvo. Tie sú nám dané zadarmo, bez našich zásluh. Božia blízkosť a Božie priateľstvo nie sú z našej zásluhy: sú bezodplatným darom od Boha. Tento dar si musíme opatrovať. Výzvu k obráteniu, ktorú Ježiš adresuje všetkým ľuďom dobrej vôle, možno plne pochopiť práve vo svetle udalosti zjavenia Božieho Syna. Veľakrát sa zdá byť nemožné zmeniť život, zanechať cestu egoizmu, zla, zanechať cestu hriechu, lebo sa v úsilí o obrátenie zameriavame príliš na seba samých a na svoje sily, ale nie na Krista a jeho Ducha. Ale naše priľnutie k Pánovi sa nemôže zúžiť iba na osobné úsilie. Naše priľnutie k Pánovi sa nemôže obmedziť na osobné úsilie, musí naopak vyjadrovať dôverujúcu otvorenosť srdca a mysle pre prijatie Ježišovej Dobrej zvesti. ktorá mení svet i srdcia! Sme preto povolaní dôverovať Kristovmu slovu, otvoriť sa Otcovmu milosrdenstvu a nechať sa premieňať milosťou Ducha Svätého. Tu sa začína tá skutočná cesta obrátenia. Práve tak ako sa to stalo prvým učeníkom: stretnutie s božským Učiteľom, s jeho pohľadom, s jeho slovom bolo pre nich popudom nasledovať ho, zmeniť svoj život vložením sa do konkrétnej služby Božiemu kráľovstvu. Prekvapivé a rozhodujúce stretnutie s Ježišom znamenalo začiatok cesty učeníkov premieňajúc ich v ohlasovateľov a svedkov Božej lásky k jeho ľudu. Kiež sa napodobňovaním týchto prvých poslov a ohlasovateľov Božieho slova môže každý z nás vydať kráčať v stopách Spasiteľa, aby sme ponúkali nádej všetkým, čo po nej smädia.(1401)

Krst Ježiša Krista

V rozprávaní o krste, ktorý Ján Krstiteľ udelil Ježišovi vo vodách Jordánu, vidíme ponajprv úlohu ľudu. Ježiš je uprostred ľudu. Ľud netvorí iba akési pozadie scény, ale je podstatným prvkom udalosti. Pred ponorením sa do vody, Ježiš sa „ponára“ do zástupu ľudí, zjednocuje sa s ním, naplno prijímajúc ľudskú situáciu, zdieľajúc s ľudstvom všetko, okrem hriechu. Vo svojej božskej svätosti, plnej milosti a milosrdenstva, sa Boží Syn vtelil práve preto, aby vzal na seba a sňal hriech sveta, vzal na seba našu biedu, naše ľudské položenie. Preto aj Ježišov krst je epifániou, zjavením, lebo tým, že sa Ježiš ide dať pokrstiť Jánovi uprostred kajúcnikov svojho ľudu, zjavuje logiku a zmysel svojej misie. Keď sa Ježiš zjednocuje s ľuďmi, ktorí si žiadajú od Jána krst obrátenia, zdieľa s nimi aj hlbokú túžbu po vnútornej obnove. A Duch Svätý, ktorý na neho zostupuje v telesnej podobe ako holubica je znamením, že s Ježišom začína nový svet, nové stvorenie, ktorého súčasťou sú všetci tí, čo prijímajú Krista do svojho života. Každému z nás, ktorí sme sa znovuzrodili s Kristom v krste, sú určené slová Otca: „Ty si môj milovaný Syn, v tebe mám zaľúbenie“.  Otcova láska, ktorú sme my všetci prijali v deň nášho krstu, je plameň, ktorý bol zažatý v našom srdci, a potrebuje byť živený modlitbou a dobročinnou láskou. Po svojom ponorení sa medzi ľud a do vôd Jordánu sa Ježiš ponára do modlitby, do spoločenstva s Otcom. Krst je začiatkom Ježišovho verejného života, jeho misie vo svete, aby zjavil Otcovu dobrotu a jeho lásku k ľuďom. Toto poslanie sa plní v neustálej a dokonalej jednote s Otcom a Duchom Svätým. Aby poslanie Cirkvi a poslanie každého z nás bolo verné a prinieslo svoje ovocie, musí byť „naštepené“ na Ježišovo poslanie. Znamená to ustavične obnovovať v modlitbe evanjelizáciu a apoštolát, aby vydávali jasné kresťanské svedectvo nie podľa ľudských plánov, ale podľa plánu a štýlu Božieho. Sviatok Krstu Pána je vhodnou príležitosťou obnoviť si s vďačnosťou a presvedčením záväzky nášho krstu, usilujúc sa každodenne žiť v súlade s ním. Je tiež veľmi dôležité, aby sme poznali dátum svojho krstu. Strážme si ten dátum v srdci, aby sme ho každý rok slávili. Ježiš, ktorý nás spasil nie pre naše zásluhy, ale činom nesmiernej dobroty Otca, nech nás urobí milosrdnými voči všetkým. Nech je nám Panna Mária, Matka Milosrdenstva, sprievodkyňou a vzorom.